Omylom ~ Mha/Bnha TodoDeku

🔥 6. ❄

Todoroki:

Čakal som na Midoriyu. Sedel som a pozeral sa po mojej izbe. Začali mi pomaly klipkať oči... A... Asi som na koniec zaspal. Zobudil som sa na niekoho jemný a krásny hlas. 
,,Hej, um... Todoroki-kun? Ešte spíš? Prepáč, že som prišiel až teraz. Ashido ma zdržala."
Vedel som hneď, že je to Midoriya. Potom som ho počul ako ide pomaly ku mne... Srdce sa mi trochu rozbilo (začalo biť) keď som počul ako kroky zastali predo mňou. Potom si čupol a-a položil mi jednu ruku na vlasy... V duchu som sa trochu začervenal ale našťastie som vedel ovládať svoje city a Midoriya si ničoho nevšimol. Potom som cítil ako sa jeho ruka presunula na moje čelo. Jemne ma poň hladil. Trochu mi nabehli zimomriavky, tie príjemné. Potom ma začal hladiť po líci. Také jemné pohyby. Také jemné ruky. Mal som nutkanie s nimi niečo spraviť. Niečo... zlé.... Miloval som to. Miloval som... jeho.... Počkať, čo?! Čo s-som si práve povedal?! Čo si o ňom myslím?! Začal som sa jemne červenať, no zrejme málo na to aby si toho Midoriya všimol. Zrazu som však cítil jeho dych na mojej tvári... B-bol neuveriteľn-e blízko a.. On ma-a zra-zu po-pobozkal!? Zčervenal som pomaly ešte viac ako Kirishimove vlasy. Toho si však už Midoriya všimol a odstrčil sa odomňa.

Akonáhle sa odstrčil tak som si prechádzal rukou po perách. Mal ich také... sladké a jemné. Neodolateľné... Ani som si neuvedomil a zrazu mi pravé rameno horelo a na ľavej strane som mal obrovskú kocku ľadu. ,,T-Todorki-kun! Horíš! Môžem ti nejako pomôcť?" povedal Midoriya. A matrace sa chytili (o oheň). Midoriya vybehol z izby a kričal. Zrejme sa snažil nájsť niečo čím by túto spúšť uhasil. Mal som toho v hlave toľko veľa no predsa bola prázdna. P-p-pre-čo m-ma...?

Potom došiel Midoriya a uhasil to tu.

Hasičák položil k stene a sadol si predomňa. Samozrejme s nejakou tou medzerou medzi nami.
,,Si v poriadku, Todorki-kun? Nie si popálený?"
,J... Áno. Som v pohode, Midoriya."
,,Asi budeme musieť prespať u mňa..."

,,Midoriya...

Prečo si ma pobozkal?"

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

V izbe bolo ticho. Midoriya sa jasne červenal, ako ja...

Toto ticho však rozrušil niekto, kto práve vošiel do izby.

Obidvaja sme sa pozreli jeho smerom a stál tam rozospatý Aizawa sensei.

... asi nemal moc dobrú náladu ...

,,Čo sa tu, preboa stalo?"

/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-

Taká krátka kapitola aby ste vedeli pohľad aj z Todorokiho strany. (Ešte, že niektoré fotky nemusie úplne súladiť s príbehom, hehe. Ily all.

Tak idem porozmýšľať nad zmyslom života. Čaves!

- Autorka