Omylom ~ Mha/Bnha TodoDeku

💚 5. 🥦

„Treba niečo, Ashido?" „Prečo nedoberieme tú tému o ktorej sme sa rozprávali?" „T-to nie je p-potrebné." „Ale no~ Prečo si NAOZAJ sledoval Todorokiho pri yoge?" „J-j-ja hehe." Nemal som šajnu ako jej odpovedať. Veď sám som nevedel čo som tam robil. Ale vyzerá, že ma nenechá dokým jej nedám jasnú odpoved. „No... ja."

,,A, ešte niečo, Midoriya. Povieš mi aj príbeh... k týmto fotkám?" povedala Ashido a vytiahla z tašky nejaké fotky. Keď som sa na ne pozrel bližšie tak som videl... Čo?! Úplne som zčervenal. Na prvej som bol ja s Todorokim v triede. Ja som spal a-a-a o-on sa mi h-hral s vlasmy?! Znova som zčervenal. Na druhej sme sa obímali a na ďalšej mi Todoroki-kun zotieral slzy. Trochu ma to zahrialo pri srdci ale tvár mi neuveriteľne horela a Ashido sa na mne chichúňala.

,,Tak čo, Midoriya. Bwahaha! No... Tak, už mi povieš čo sa medzi tebou a Todorokim deje?"
,,N-n... J-ja vlastne a-ani moc neviem, hehe." nervózne som povedal a usmial sa. Veď ja naozaj nemám ani TUCHA čo sa dnes stalo.
,,Ahh... I see, I see... Ale čo s tým urobíme? Hm..." začala sa Ashido zamýšľať.

,,Čo cítiš k Todorokimu?" spýtala sa a ja som sa začervenal. Čo by som mal k nemu cítiť? Veď je môj verný kamarát. Začal som myslieť nad jej otázkou a sadol som si na posteľ vedľa nej... Mal by som k nemu cítiť niečo výnimočné? Predsa len keď nad tým rozmýšľam. Keď sa červenám tak je to len s dievčatami. Keď hovorím s Iidou a inými chalanmi tak ani nekoktám. Je niečo zle so mnou?...
,,Ale no, Midoriya. Nič nie je s tebou zle! Už si priznávaš, že k nemu cítiš niečo viac ako kamarát?" spýtala sa ma Ashido. J-j-ja som znova rozmýšľal nahlas?! A-a čo znamená viac ako ka-kamarát? A-akože... Huh?!
,,Okej, Midoriya. Ja už pôjdem. Nechám ťa nad môjmi otázkami ešte porozmýšľať. Ale, odpoveď by som chcela hneď ako ju zistíš. Zatiaľ ahoj!" rozlúčila sa so mnou Ashido a ja som zostal sedieť na posteli. Čo si mám o tomto všetkom myslieť? Potrebujem ešte trochu času aby som to sprocesoval.
.
.
.
Počkať, ja už mám byť u Todorokiho!

Rýchlo som schmatol tašku a nahádzal si tam nejaké oblečenie a veci čo som si myslel, že budem potrebovať. Vybehol som z izby, zamkol za sebou a rozbehol som sa na ďalšie poschodie k Todorokimu.

Keď som dobehol k jeho dverám, tak som bol celý zadýchaný. Potom som zaklopal... Ale nič sa neozývalo. Zaklopal som ešte raz ale nič. Buď tu Todoroki ešte nie je alebo zaspal... Pomaly som stlačil kľučku a a otváral dvere. Vŕganie dverí sa ozívalo po chodbe a jeho izbe. V izbe bolo zasvietené. Keď som dvere otvoril dokorán tak som videl Todorokiho opretého o stenu so zatvorenými očami. Zrejme zaspal... Vstúpil som do izby a dvere za sebou zatvoril. Zašepkal som: ,,Hej, um... Todoroki-kun? Ešte spíš? Prepáč, že som prišiel až teraz. Ashido ma zdržala." dopovedal som a videl, že Todoroki stále spí. Podišiel som k nemu a čupol si pred neho. Zdvihol som jedmu ruku a položil ju na jeho hlavu. Jeho krásne vlasy, no stále celkom zvláštne. Jedna strana biela a druhá červená. Vybavilo sa mi ako mi rozprával počas tých "školských hier" o jeho živote. Prečo nechcel používať svoj oheň? Čo všetko sa stalo keď bol malý? Chcel som ho spoznať viac. Ruka sa mi šmykla na jeho tvár. Jeho pokožka bola jemná. Chvíľu som hladkal jeho čelo a potom som podišiel ma jeho líco. Potom sa moje prsty približovali k jeho perám. Mal ich také mäkké a hrejivé. Chcel som sa ich dotknúť viac než prstami... pomaly som približoval svoju hlavu k jeho perám. Naše pery sa letmo dotkli a videl som ako s-sa červená!? On nespí?! Okamžite som sa od neho odtrhol a on si prechádzal prstami po jeho perách. Nevidel som mu do očí ale strašne sa červenal. Zrazu mu začalo horieť rameno a na druhej strane mal obrovskú kocku ľadu! ,,T-Todorki-kun! Horíš! Môžem ti nejako pomôcť?" vstal som a obzeral som po niečom čím by som ho mohol uhasiť. Zrazu sa chytili matrace na oheň. V ten moment som vybehol z izby a kričal nech donesú hasiaci prístroj pričom som ho sám hľadal. Z izby sa vynoril Kacchan bez trička a za ním stál rozospatý Kirishima. ,,Čo treba, Nerd?!" ,,Kacchan! Potrebujem hasiaci prístroj! Nevieš kde je?" Kacchan ukázal prstom na hasičák na stene a zabuchol dvere. Okamžite som to schmatol a vežal som k Todorokimu. Celá matrac horela a neviem prečo sa nezapli alarmy?! Zapol som hasičák a zahasil matrace a jeho.

Keď už nič nehorelo, položil som hasičák k stene a sadol si oproti jemu. ,,Si v poriadku, Todorki-kun? Nie si popálený?" všimol som si, že má spálené tričko a... nádherne vypracované telo, ako som aj predtým videl... A-ale teraz není čas na toto myslieť!
,,J... Áno. Som v pohode, Midoriya." ,,Asi budeme musieť prespať u mňa..."

,,Midoriya...

Prečo si ma pobozkal?"

/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-/-

Ďalšia kapitolka! Trochu dlhšia ale stále nič moc TvT. Dúfam, že sa ľúbi. Som rada za všetky voty, komentáre a za všetkých čo toto stále čítajú <3 Moc si vás vážim!

Tak idem rozmýšľať nad zmyslom života, zatiaľ čaves!

- Autorka