Zakázaný Románik

ᴅʀᴜʜᴀ́ ᴋᴀᴘɪᴛᴏʟᴀ

ʟᴇʏʟᴀ
Cesta nám už netrvala dlho a keď sme konečne dorazili bola som celkom prekvapená z veľkosti otcovho nového domu. Dal ho postaviť ešte pred rozvodom a teraz tu budem žiť z jeho novou rodinou.

Vidíte ako úboho to znie?

Ale musela som uznať že architektúra domu bola úžasná. Bol to projekt pre moje oči. Bolo to niečo na čo bolo potešenie sa pozerať. Dobrú, kvalitnú prácu architekta rozpoznám na kilometre ďaleko. Túto jednu som naozaj ocenila.

Pred vchodom na schodoch sedel chalan ktorý mal upriamený pohľad do mobilu. Otec vystúpil z auta a ja som urobil to isté. V aute počas cesty som sa stihla prezliecť pretože mi bolo strašné teplo.

Výhoda toho že otec pre zmenu šoféroval veľké čierne ochranné SUV a nie tie jeho športiaky.

Toto auto bolo také veľké a celkový dizajn hovoril za svoje, že som mala pocit že je aj nepriestrelne. Vystúpila som z auta a dverami silno buchla. To upútalo octovú pozornosť.

„Čo to máš na sebe?" ozval sa otec keď ma zbadal.

Ups, prekvapenie papa!

Mala som na sebe čierne šaty s výrezom na chrbte. Šaty však nesiahali ani len po kolená a mala som pocit že práve to stálo otca najviac.

Alebo to bolo niečo iné?

„Čo? Bolo mi teplo." pozrela som sa na neho a obdarila ho nádherným úsmevom. Otec obrátil zrak na chalana ktorý stále čumel len do mobilu. Zjavne si nás stále nevšimol.

Alebo nás ignoroval. To by som robila v jeho prípade ja.

„Hej mladý, pomôž jej z vecami." povedal otec a znovu si chystal sadnúť za volant do auta keď som mu skočila do reči.

„Ja si viem zobrať veci aj sama" prebodávala som ho pohľadom. Nepotrebovala som pomoc nejakého mladého ktorému zjavne náš príchod bol tak ukradnutý ak aj mne.

„Toho som si sto percent vedomí ale keďže si oblečená ako štetka rozhodne sa zohýnať nebudeš." táto veta upútala chalanovu pozornosť a ten ju zrazu všetku venoval mne.

Idiot.

Naozaj musí byť niekto oslovený štetkou aby sa ten chalan pozrel? Momentálne si sa dostal pod moju úroveň chlapček.

Nie že by si niekedy siahal do mojej úrovne, to len aby si vedel že si sa dostal ešte nižšie.

„Asi som si zobrala príklad s kurv ktoré opúšťali náš dom každý deň keď mama nebola doma." hlesla som čo otca nahnevalo. Vedela som však že by si ma nedovolil udrieť - nie po tom čo sa stalo minule - a tak som jednoducho nemala žiaden plán filtrovať svoje vety.

Provokatívne som sa pozrela na toho chalana a vôbec som si nevšimla že otec prešiel okolo mňa a chystal sa vkročiť do nového domu. Pred tým než tak urobil, zazrel že ten chalan stále len sedí a čumí na mňa. Osobne som to videla aj ja no nevenovala som tomu pozornosť. Otec podišiel k nemu a zalúskla mu pred očami.

„Tie kufre mladý" prehovoril otec a chalan sa na neho pozrel pohľadom z ktorého som pochopila že nemá ani najmenšiu ochotu pomôcť mi.

Keď otec vstúpil do nového domu vzdychla som si. Podišla som k kufru auta a otvorila ho.

ᴅᴀɴɪᴇʟ
Sedel som tam a iba som sa na ňu pozrela ako otvára kufor auta. Neskôr som sa postavil a podišiel ku nej. Oprel som sa o bok ich auta a zadíval som sa na ňu.

„Budeš sa len pozerať alebo mi aj pomôžeš?" zamrmlala a pozrela sa naspäť do kufra auta.

„Neviem, nechce sa mi." jemne som ju začal provokovať a popri tom som s nej nespúšťal svoje očí.

Akoby som aj mohol? Jej dokonalá postava má nútila neodtrhnúť svoje oči a samotná energia ktorá z nej vyžarovala od momente keď som sa na ňu pozrel, moje telo kričal a prosilo aby som sa len pozeral. Alebo robil niečo kompletné iné než vyberať kufre z auta.

Tej myšlienky som sa rýchlo musel zbaviť pretože by to nemuselo dopadnúť dobre.

„Aby ti nevypadli." hlesla a vybrala prvý kufor. Zaškeril som sa. Neviem či som si to chcel priznať alebo nie ale toto nie je jedno s tých dievčat na ktoré by som to mohol skúšať. A to som si musel nechať na pamäti.

Znovu som si ju premeral svojím pohľadom a nakoniec som vybral druhý kufor. Pomohol som jej vybrať aj zvyšné kufre a potom som zavrel auto.

ʟᴇʏʟᴀ
Keď mi pomáhal vyberať kufre mala som príjemní výhľad na jeho svalnaté ruku. Keď zavrel kufor auta pozrela som sa na štyri kufre ktoré boli moje a dva kufre ktoré patrili otcovi. Vykročila som smerom ku kufrom ale potom som sa otočila na toho chalana.

„Som Leyla, ak by ťa to zaujímalo." keď som to dopovedala chalan prikývol a podišiel ku mne. Jeho tmavé vlasy mu padali do očí a moje nutkanie prejsť rukou po nich bolo čoraz väčšie a väčšie.

Podal mi ruku a dodal „Daniel, keď už budeme spolu bývať." prechytila som si mobil do ľavej ruky a pravou som mu zatriasla tou jeho.

Vkročila som do domu a zalial ma divný pocit. Necítila som sa tu ako doma pretože to nebol môj domov. Spoza rohu sa vynorila otcova nová manželka Jenna. Podišla ku mne a pozrela sa na mňa.

Nie, ona sa nepozrela. Tá žena si ma premerala. Naskenovala ma, očekovala ma, mala som pocit akoby som nejaký tovar ktorý sa predáva.

Viete, ten čiarový kód na potravinách? Presne to som práve bola ja.

Čiarový kód!

„Som rada že ste už konečne tu." hlesla povýšeneckým spôsobom a bola pripravená odísť hore po schodoch keď sa zrazu otočila a dodala „Danielik, ukáž jej celý dom aj jej novú izbu." potom už len pokračovala smerom hore.

Danielik, pff prezývka ako pre nejaké rozmaznané, nafúkane decko, veď to znie ako anjelik a podľa toho čo som zatiaľ zažila a videla, tento chalan bol presný opak, pomyslela som si.

Prečo som si vôbec chcela vybiť svoju zlosť a úzkosť na ňom? Veď on mi nič nespravil.

Teda až na to že jeho milovaná mamička ma obrala o predstavu šťastnej rodinky ale to nebola jeho vina, no nie?

A už som sa znovu našla myslieť na matku a starý život. Bolo to choré a ja som potrebovala čo najrýchlejšie zabudnúť.

Prázdniny boli už skoro tu no aj napriek tomu som trvala na nástupe. Potrebovala som rýchli zabudnúť a škola mi mala pomôcť.

Síce si otec myslí že celý ten nápad zapísať ma do školy na posledné dva týždne bol jeho, nechala som ho v tom. Na hádky si nájdem aj oveľa zaujímavejšie zámienky než je nejaká školská dochádzka.

Nadýchla som sa a konečne vstúpila dnu. Vedela som že premýšľam až priveľmi a často odchádzam s tejto reality do svojich myšlienok aj v priebehu dňa, ale to už som bola ja.

Poriadny neporiadok, a moje myšlienky boli ešte väčšmi rozhádzané.

Mala by som to riešiť pomocou psychológa?