Hlava opantaná viac než úder kladivom,
zavše nevie prestať.
Blázni sa v bludných kruhoch sťa býk,
zavše nové červené súkno.
Hallelujah – farby stíchnu, ale ticho je príliš hlasné.
Počujem ťa vyslovovať moje meno,
bežím a bežím,
mysliac si, že je tam s tebou Ježiš,
ale bežím a bežím,
stále ďalej od svetla.
A už chápem, že ti nie je zima.
Spočiatku je ťažké pozerať sa temnotou,
tak požiadam, nech naviguješ ma novým domovom.
Mám za hrsť otázok:
Čo tí vôkol:
prekladajú nohami bezcieľne po lúke tŕňov, ktoré z neba vyhodili?
Čo ten zápach:
síra, či pália tých, čo zo strachu z pozemského pobrali sa k súdu poslednému?
Vzpruženou pravicou ukazuješ mi výjav,
čo nepatrí Matúšovi ani Lukášovi,
jak vyvretý z Judášovho svedomia:
dvaja beztvárny stínajú si hlavy vdovou Capetovou,
a pomaly otáčajú sa k nám.
Čia ruka zviera ti chrbát špinavého trička,
a to pod tebou je magma?
Chcem kričať, nech nepadáš, ale už to nie je v tvojich rukách.
Pot zlieza ti čelom,
i ja cítim ho na jazyku.
Prehĺtaš aj ty moje slzy?
Tvrdili, že vraj nie, že vraj necítiš viac nás,
len strach, kedy láva zaleje ti topánky.
Ajhľa, ani tie už nemáš?
Vzali ti ich?
Kto bol tak krutý, že obuvníkovi ukradol topánky?
Groše cudzie nepobral si, tak pýtam sa prečo?
Už zemina hýbe sa s náporom lávy,
ale nestihnem uvidieť, kam až zájde.
V hodine dvanástej prebúdzam sa vo vlastnom inferne,
a zistím, že odbilo päť minút po dvanástej.
Automaticky spájam ruky v modlitbu
s plánom vyprosiť si, že to všetko bolo len preludom.
Ale čosi z tmavého rohu izby šepká do ticha:
čo ak to bola predtucha?
Tak rozvzlykám sa skôr, než by jeden stihol vysloviť Amen.
YOU ARE READING
Jeseň našich životov
PoetryJeseň našich životov je miesto, kde sa skryla bolesť a odmieta sa vysťahovať. Nechce platiť ani nájomné, len kradne mi jedlo a pije z môjho pohára, tak som ju za trest napísala do tejto zbierky. Na, nech žije večne na tejto zemi, veď čo je väčší tre...
