Jeseň našich životov

6. Bola tam, kde si niekto prial zomrieť

Snaží sa nerozhliadať vôkol, nech ju nemá čo mátať, ale podvedome lokalizuje každú škvrnu na bielej nemocničnej stene. V ruke, až takmer v päsť, zviera papiere na zajtrajšiu skúšku z ekonómie a statočne do nich hľadí, hoc neprečíta ani jedno slovo. Dnes má meniny, dnes má výnimočný deň, dnes má mať radosť. Keď však volajú z nemocnice, že odmietol liečbu a nevedia, ako dlho ešte vydrží, nemá ju. Cíti sa sebecká, keď si v duchu zaželá, aby nezomrel dnes, rovno na jej meniny. Už nikdy by z nich predsa nemala radosť. Potom sa však zamyslí opäť – a budem mať z nich vôbec ešte niekedy radosť? Skončí niekedy tento stav mysle, alebo som navždy odkázaná len na chvíľkové potešenie a dočasné šťastie? Ale čo je vlastne šťastie? Mala som ho vôbec niekedy?

Praje si aspoň sekundu nepremýšľať.

Vchádza dnu všímajúc, že chirurgická JIS je podstatne horšie vybavená ako tá internistická. Nemusí na seba dávať plášť ani dezinfikovať ruky. Počuje chrčanie, ťažkopádne a zúfalé. Zakusuje do vnútornej strany líc, nech sa nespustí vodopád sĺz. Rozmazaným pohľadom na plafón si pripomína, že v tejto budove musí byť statočná.

Veľa mu nerozumie, hrubá hadička v krku znemožňuje jej pokusy o rozhovor. Spozoruje mu pod očami zaschnuté slzy, ale neupozorňuje na to. I líca má neprirodzene červené, nevie, čím to je. Sadá si na kraj postele a hladká zvráskavenú ruku, ktorá sa zimou nepokojne chveje. Prenikavé chrčanie neprestáva, a tak sa stáva jedným zo zvukov, ktoré sa jej neskôr budú opakovať v nočných morách. Kým sa nachvíľu stratí vo vlastných myšlienkových pochodoch, on sa nakláňa a s problémami vyslovuje: „Ja už nevládzem, nechaj ma ísť."

Hľadiac cez priezor nemocničnej izby, odprisahala by, že videla nad posteľou listy sfarbené do červena dopadať na špinavú zem.