Jesť vlastné pocity - dusiť sa.
Žiť z cudzej pýchy a tešiť sa.
Ešte jej na to neprišli.
Smiech zo zrkadla v kútiku,
si len ľahký vánok po jej úniku.
Ale kto by mohol čakať večne?
Chúďa dieťa,
nikdy sa nenaučilo, že umenie sa dá živiť aj príbehmi iných.
Stála tam,
kúpeľňové kachličky ešte nikdy neboli tak zahmlené
ako vo večer, keď všetko zdalo sa už príliš stratené.
Mala som jej povedať:
Vytetuj si Memento Mori, nech pamätáš,
život nie je až tak dlhá trať.
Mala som jej povedať:
Koľkokrát tá slza padne,
toľkokrát si hriešnikom.
Koľkokrát tá krv zaschne,
toľkokrát si vinníkom.
Všetko, čo máš a nedáš,
čo nemáš a dáš -
trafíš sa len občas.
Stála tam,
kúpeľňové kachličky ešte nikdy neboli tak zahmlené
ako vo večer, keď všetko zdalo sa už príliš stratené,
rozhodla sa urobiť niečo cielene.
Všetko umenie v nej vytreskne sťa červeň, splývajúca s prúdom.
Pokľakne čaša prázdna a úsmev tak bežný, splývajúca s prúdom.
Hladina spievajúca cvičnú melódiu epitafu, splývajúca s prúdom.
Telo čo chátra, keď duša je nahá.
...
Ešte aj listy za oknom sfarbili sa do červena.
YOU ARE READING
Jeseň našich životov
PoetryJeseň našich životov je miesto, kde sa skryla bolesť a odmieta sa vysťahovať. Nechce platiť ani nájomné, len kradne mi jedlo a pije z môjho pohára, tak som ju za trest napísala do tejto zbierky. Na, nech žije večne na tejto zemi, veď čo je väčší tre...
