sorry [ZRUŠENÉ]

_-3-_

Z ulavným výdychom si sadla do auta a pozorovala rušnú cestu pred sebou. Zvládla to, a do týždňa jej prídu výsledky.

Bála sa. Bola možnosť že ju neprijmú a ona si bude musieť nájsť niečo iné, bude sklamaná pretože tomu ako vždy dávala veľké nádeje ale nezamýšlala sa nad realitou.

Bála sa že vždy v nasledujúcom týždni keď otvorí e-maily na ňu vyskočí nová správa s negatívnou odozvou s pohovoru na ktorom dneska bola.

Nezostávalo jej avšak nič iné ako veriť v dobrý výsledok. Minulosť nezmení a budúcnosť si vytvára sama.

Možno ju príjmu ale ona nebude mať dosť odvahy na to tam dojsť a robiť si svoju prácu.

Možno sa do tej práce naozaj dostane ale bude celý čas v strede a niečo pokazí a vyhodia ju hneď v prvý deň.

Ona bude mať výčitky svedomia že mohla dávať pozor a nestalo by sa to.

Pocit sklamania, a strachu ju sprevadzal až domov. Prešla do svoje izby ako telo bez duše.

Dokonca odignorovala otázky zvedavých rodičov, čo by si ona v normálnej situácia nikdy nedovolila.

Mohli hneď vedieť že je niečo zle keďže sa ich dcéra celý zvyšok dňa prechádzala po dome mysľou neprítomná.

Báli sa avšak spýtať čo sa stalo. A vedeli že aj keby sa spýtali, neodpovedala by.

Ten deň z nej nevytiahli už nič, ale chápali ju.

Poznali svoju dcéru a vedeli veľmi dobre že namiesto toho aby sa chválila za niečo čo urobila, si bude vyčítať a báť sa že sa môže stať niečo čo sa nestalo alebo može sa stať.