sorry [ZRUŠENÉ]

_-9-_

"No čo? Ako to dopadlo?"

Myun ešte ani nestihla vojsť do domu a mama ju už zasypávala otázkami.

Unavene sa zvalila na stoličku pri jedálnom stole a tašku s jedlom položila na stôl.

"Myun, hov-"

"Bolo to v poriadku" nútene sa na ňu usmiala. Bola unavená. Dneskajší deň bol pre ňu najťažší zo všetkých.

Nikto nevedel čo prežíva.

Nikto nevedel ako sa cíti.

A ona to inak nechcela.

"Si si istá Myun? Vieš, že som tu pre teba. Hocikedy môžeš prísť a porozprávame sa" jemne sa na ňu usmiala mama a pohladila ju po ramene.

"Ja viem mami, prepáč. Idem si ľahnúť som z toho všetkého unavená" usmiala sa a odišla do svojej izby, s vedomím že všetko bude neskôr musieť vysvetliť.

Ako inak, Myun vždy utekala od vysvetľovania súkromných vecí. Nerada o tom rozprávala a doslova nenávidela keď o tom musela rozprávať verejne.

Bol to pre ňu istý typ mučenia, ktorý nenávidela. Aj cez to aké silné dievča Myun bolo, mala svoje chyby, slabiny, citlivé miesta ktoré ľudia radi hľadali a pomocou nich ubližovali.

Nepáčilo sa jej to, to rozhodne nie.

Nemala tomu však ako zabrániť.

Niekedy si myslela že svet v ktorom žije je presne taký ako z rozprávok ktoré jej mama čítala na dobrú noc.

Mýlila sa. Ako veľmi sa mýlila. To však zistila až moc neskoro na to, aby sa dokazala pripraviť na to čo ju čaká.