Zmätená (SK)

2. kapitola (part 1)

Ďalšia časť, snáď sa bude páčiť :) Enjoy! Vaša Izzy

Zobudila som sa päť minút pred budíkom, čo je asi to najhoršie, čo sa človeku ráno môže stať. „Bože," zamrmlala som do vankúša. Neznášam ranné vstávanie, o to horšie to je, keď sa zobudím skôr, ako musím. Chcela som si ešte na tých päť minút zdriemnuť, ale nemohla som, pretože z kuchyne sa ozýval hrozný rachot. Prevrátila som očami a rozhodla sa vstať, aby som zistila, čo sa tam deje.

Keď som vyšla z izby, zbadala som Alice v kuchyni, ako robí raňajky. „Nemôžeš to robiť aspoň tichšie?" ozvala som sa namiesto pozdravu.

Alice sa otočila a venovala mi jemný úsmev. „Prepáč, nechcela som ťa zobudiť. Len som ti chcela spraviť raňajky. Aby si nešla do roboty hladná."

Nezvyknem raňajkovať. Už roky. Aspoň nie vtedy, keď ráno skoro vstávam. Radšej si dlhšie pospím, príprava raňajok zaberá veľa času. Alice sa to nepáči, lebo tá je zástancom zdravej výživy a podľa nej sú raňajky najdôležitejším jedlom dňa.

„Vďaka, nemusela si," zamumlala som cez zívnutie a prešla ku kávovaru, aby som si naliala kávu. Alice stihla urobiť aj tú.

„Mrzí ma ten včerajšok," povedala potichu, keď som si sadla za stôl. „Aj preto tie raňajky."

Položila predo mňa lievance s domácim lekvárom od mojej mamy. Vyzeralo to úžasne. Alice nie je dobrá kuchárka, zvyknem variť ja alebo jeme vonku, ale na sladké jedlá má talent.

„Ďakujem," usmiala som sa na ňu trochu silene a pustila som sa do jedla. Nezjedla som veľa, keďže som pred prvým dňom v novej práci bola nervózna, no lepšie, ako nič. A Alice bola aspoň spokojná, že som sa poctivo ráno nasýtila.

Do roboty sme išli spolu už udobrené. Vyhodila ma pred budovou, kde sa nachádza aj firma, do ktorej nastupujem a ona potom išla do školy. Učí tam telesnú a trénuje basketbal. Hrať ho už nemôže, keďže si pred pár rokmi pri zápase zranila koleno, preto sa rozhodla aspoň trénovať deti a dorast.

Keď som vystúpila z auta, s nervozitou som zamierila do mojej novej vysnívanej práce. Thomdesign bola firma, ktorá sa zaoberala navrhovaním bytov a domov. Jej hlavnou špecializáciou bol hlavne interiér, čiže kombinácia farieb a nábytku vo vnútri, ale mali pár zákaziek aj na exteriér, teda dizajny záhrad. Už počas školy bolo mojím snom raz tam pracovať a keď vypísali konkurz na nového zamestnanca, tak som im bez váhania poslala životopis, pozvali ma na pohovor, ktorým som úspešne prešla a konečne som mohla odísť z nenávidenej reštaurácie, kde som robila čašníčku.

Vošla som dnu a výťahom sa vyviezla na štvrté poschodie, ktoré celé patrilo Thomdesignu. Zamierila som rovno do riaditeľovej kancelárie, kde som mala aj pohovor. Zastavila som pri jeho sekretárke, ktorá na mňa už aj predtým pôsobila milo. Mohla byť asi v mojom veku, mala krátke ryšavé vlasy, tvár celú pehavú a nosila okuliare. „Dobrý deň. Som Elizabeth Wilsonová a-"

Ani ma nenechala dokončiť, rovno mi skočila do reči. „Áno, slečna Wilsonová, pamätám si vás," usmiala sa na mňa vľúdne. „Pán Thompson vás už očakáva. A veľmi sa na vás teší. Mimochodom, som Maya," predstavila sa.

„Elizabeth, teší ma," predstavila som sa tiež a potom som zamierila k dverám šéfovej kancelárie. Zaklopala som a keď sa ozvalo „ďalej," vošla som dnu.

Pán Thompson na mňa s úsmevom hľadel. Bol veľmi sympatický, mohol mať niečo okolo päťdesiatky, v čiernych vlasoch mu už bolo vidno náznaky šedín a jeho modré oči vyžarovali pokoj, múdrosť a prívetivosť. „Slečna Wilsonová, veľmi rád vás vidím," povedal a postavil sa, aby mi podal ruku. Ochotne som ju prijala a potom mi ponúkol kreslo oproti tomu jeho. „Nie ste smädná?" opýtal sa ešte predtým, než si sadol.