Zmätená (SK)

14. kapitola

Prázdnota. Úzkosť. Pocit, akoby sa mi puklo srdce a rozbilo na milión častí. Takto bolí rozchod? Ak áno, tak už žiadny zažiť nechcem.

Zostala som stáť a snažila sa nerozplakať. Bude sa to medzi nami ešte dať napraviť? Prehovorí ešte so mnou? Som naozaj tak zlý človek?

Ledva som sa dokázala sústrediť na prácu. Lucas sa so mnou zvyšok dňa nerozprával, ani len na mňa nepozrel a keď chcel niečo pracovné, tak mi poslal mail. Cítil sa tiež tak zle ako ja? Chcela som ho zadržať po práci a skúsiť si to s ním ešte vysvetliť, ale dal si veľmi záležať na tom, aby sa mi pri odchode vyhol.

Domov som došla ako mátoha. Len som zhodila kabelku na chodbu a bez pozdravu zamierila do kúpeľne, kde som sa zamkla. Vošla som do sprchy a tam som konečne nechala slzám voľný pád. Netuším, ako dlho na mňa tiekla horúca voda, kým som sedela a plakala, no aby som sa aspoň trochu upokojila, tak mi musela prísť Alice zaklopať na dvere.

„Lizzie? Nezaspala si?"

„Nie," zakričala som jej, keď som trochu ovládla plač. „Už idem von!"

Síce som vypla vodu, no tak skoro som nevyšla. Nechcela som, aby videla, že som plakala, pretože by sa začala vypytovať, a to by som sa rozrevala znovu. Až keď som uznala za vhodné, že moje oči už nevyzerajú tak uplakane, zamierila som do kuchyne, aby som si spravila kakao. Na kávu som absolútne nemala chuť, navyše som potrebovala niečo sladké na upokojenie.

Možno to bola chyba, keďže Alice okamžite videla, že nie som vo svojej koži. Pravdepodobne by jej to však došlo aj bez toho kakaa, ktoré si robím vždy, keď som rozrušená.

„Čo sa deje?" spýtala sa starostlivo. Vypla seriál, ktorý pozerala, a upriamila svoju pozornosť na mňa.

Nasilu som sa usmiala a pokrútila hlavou, nech to nechá tak. Nenechala.

„Lizzie, čo je?"

Prestaň, lebo sa rozrevem. Zhlboka som dýchala, aby som tú hrču v hrdle nejak zahnala a opäť som len jemne pokrútila hlavou.

Alice sa postavila a prešla ku mne. „Čokoľvek sa stalo, mne to môžeš povedať." Neodpovedala som. „Elizabeth, no tak, hovor so mnou. Čo sa deje?" Dotkla sa ma. „Spravila som niečo?"

Prudko som ju odstrčila. „Nie všetko sa točí okolo teba," zlomil sa mi hlas a utiekla som do spálne, kde som spustila hysterický plač.

Viem, že moje správanie voči nej nebolo fér, ale nedokázala som si pomôcť. A ona bola v tom momente aj tak ten posledný človek, ktorého som chcela vidieť. Hoci nepriamo, ale mohla za to, prečo sa tak cítim. Keby sa len správala tak, ako pred pár týždňami, úplne jednoducho by sa mi s ňou rozchádzalo a teraz som mohla byť šťastná s Lucasom. Nie, ona sa rozhodla udobriť a moju zmätenú hlavu zamotať ešte viac.

Plač neustával, ani som si neuvedomila, kedy Alice prišla za mnou. Čupela vedľa mňa a hladkala ma po chrbte, kým ja som sa objímajúc si kolená natriasala od plaču. Ťažko sa mi dýchalo a ja som cítila, že potrebujem vzduch. Znova som od seba Alice odstrčila. Vytiahla som malú tašku a začala som do nej hádzať veci.

„Lizzie, čo robíš?" Takto panicky som ju ešte nepočula.

„Idem preč," jednoducho som povedala a zamierila k vchodovým dverám.

„Počkaj, prečo? Čo sa stalo?"

„Chcem byť proste sama."

„Ale prečo?"

„Daj mi pokoj!" zvreskla som na ňu.

Zastala a prekvapene na mňa pozerala. Čakala som, či ešte niečo povie, no ona našťastie mlčala a tak som s poriadnym zabuchnutím dverí odišla.