Zmätená (SK)

5. kapitola

„Ja ťa zbožňujem," zvýskla Alaine, keď som jej oznámila, že DJ-a máme vybaveného. „Si najlepšia sestra na svete," povedala a tuho ma objala.

Po práci som išla rovno k nej, aby sme sa pustili do výberu správneho dizajnu pozvánok. „Musí to byť niečo originálne, ale zároveň nič príliš extravagantné, avšak špeciálne, ktoré vystihne mňa aj Trevora," hovorila, keď sme začali hľadať inšpiráciu.

„Si si istá, že to nie je nejak málo požiadaviek?" ironicky som sa spýtala.

„Hej, je to moja svadba, chcem, aby bola dokonalá."

„Veď dobre, dobre," zdvihla som ruky na obranu. „Hmm, takže niečo originálne... Čiže žiadne kvety na bielom pozadí, to sa používa často."

„Príde mi to gýčové," zaksichtila sa sestra.

„Kde ste sa to stretli?" spýtala som sa, aby som si osviežila pamäť.

„V knižnici. Vyťahovali sme z regálu jednu knihu, ale každý z druhej strany," spomínala zasnene. „Ako z filmu."

„Nechutne sladké, také by mohli byť aj vaše pozvánky."

„Hej, náhodou to bolo veľmi romantické a ty len závidíš, že s Alice ste sa stretli úplne obyčajným nudným spôsobom."

„Nebolo to úplne obyčajným nudným spôsobom," bránila som sa.

„Nie? Tak kde ste sa streli?"

„Na véckach," zamrmlala som a Alaine sa začala smiať. Hej, bolo to celkom vtipné stretnutie. Stalo sa to pred jedným Alaininým basketbalovým tréningom. Akurát som si chcela umyť ruky, lenže voda sa pustila tak prudko, že ma celú ošpliechalo. A presne vtedy Alice vyšla z kabínky a nám sa stretli pohľady cez zrkadlo. Cítila som sa dosť trápne pred staršou babou a čakala som, že sa mi začne smiať, ale ona sa ma namiesto toho spýtala, či mi nemôže nejak pomôcť. Odmietla som a utiekla. Až potom som sa dozvedela, že to bola tá Alice, ktorú mi Alaine toľko spomínala, že je to jej úplne najlepšia kamoška.

„Hmmm," zamyslela som znova nad pozvánkami. „A keby ste ich spravili tak knižne motivované? Napríklad by ste to mohli dať na štýl tých knižiek, ktoré keď otvoríš, tak vyjdú obrázky. Alebo ich môžete urobiť na motív knihy, ktorú ste vtedy ťahali von."

„Áno, to je úžasný nápad," zasvietili jej oči. „Vieš to spraviť?"

„Fotošop vie všetko," mykla som plecami naoko skromne, ale vnútri som bola hrdá, že viem robiť niečo, čo ona nie.

Zvyšok dňa sme sa teda venovali len pozvánkam. Alaine bola spokojná až po štyroch hodinách, keď si svoje k tomu povedal aj Trevor, ktorý prišiel z práce a aj Alice, ktorá prišla po mňa. Dokonca volala aj svojej a mojej mame, nech jej to obidve schvália. Až potom sme mohli povedať, že máme o starosť menej. Trevor mal vybaviť tlač a potom aj ich rozoslanie.

„Mňa z tej svadby porazí," posťažovala som sa Alice, keď sme si večer líhali do postele.

Zasmiala sa. „A to je len začiatok. A ani to neriešiš celé, nevesta má stále viac práce. Ak by to bola naša svadba, nezastavila by si sa."

Spanikárila som. Výraz „naša svadba" ma zaskočil. „Ešteže žiadnu nikdy mať nebudeme," povedala som rýchlo, možno až príliš.

„Hej, ešteže." Zdalo sa mi, že zosmutnela. Teda, isto zosmutnela, len som sa tvárila, že sa mi to iba zdalo. Nechcela som, aby začínala s témou svadba, lebo by to určite nedopadlo dobre.

Štvrtok počas obeda sme s Lucasom navštívili cateringovú agentúru jeho sesternice. Od utorka sme neviedli iný než pracovný rozhovor. Stále som sa cítila trochu divne, ale on vyzeral, že to, čo sa vlastne vôbec nestalo, nerieši. A možno sa tak len tváril.