Zmätená (SK)

15. kapitola

Tak a máme tu poslednú kapitolu, potom ešte epilóg :) Enjoy!! 

„Ideš k Alice?" spýtala sa mama, keď som sa v sobotu predvečerom zberala von. Predtým som ešte Alice poslala SMS-ku, že k nej idem, nech ma čaká.

„Áno. Idem si to s ňou vyriešiť," odpovedala som.

„No dobre. Neodnesieš jej koláče? Máme ich dosť."

„Ona také veľmi nemusí. Ale pozdravím ju."

Aj Alaine som dala vedieť, že tam idem, nech má pokojné srdiečko. Tá sa ešte aj včera rozčuľovala, prečo som stále u rodičov. Nevšímala som si ju, nemalo to význam. Našťastie riešila svadbu s rodičmi a výnimočne ma k tomu nepotrebovala, a tak som sa popri rozmýšľaní nad otcovými slovami mohla plne venovať maľovaniu.

U Alice som si rovno odomkla, nemala som potrebu zvoniť. Vedela, že prídem, a aj tak som tam stále mala svoje veci. „Alice?" zavolala som na ňu z chodby, keď som vošla.

„V kuchyni," zakričala naspäť.

Išla som teda do kuchyne a to, čo som videla, mi vyrazilo dych. Prestretý stôl, všade sviečky a večera na stole, varila Alice, čo som zhodnotila na základe hrncov na sporáku a riadu v dreze.

„Páči sa ti to?" spýtala sa s úsmevom, keď zbadala môj výraz. Pravdepodobne ho považovala za pozitívne znamenie.

„My niečo oslavujeme?" nechápala som.

Zarazila sa. „No, áno. Nie preto si tu?"

Teraz som v hlave rýchlo hľadala všetky dôležité dátumy. Má narodeniny? Nie, tie už mala. Moje sú zas až koncom roka. A potom mi to došlo. „Výročie," spomenula som si.

„Áno," prisvedčila. „Dnes je to šesť rokov. Zabudla si, však?" sklamane sa spýtala.

„Prepáč, Alice, mne to úplne vyfučalo z hlavy," ospravedlňovala som sa. Bože, ako som len mohla zabudnúť? Cítila som sa úplne príšerne, o to horšie, že som jej práve dnes chcela povedať pravdu.

„To nič," mávla rukou akoby sa nič nedialo, no videla som, že ju to zamrzelo. „Poď, sadni si, ešte je to teplé," ukázala na stoličku a ja som si teda sadla. „Nebude to také dobré, ako keď varíš ty, ale snažila som sa."

„Určite to bude vynikajúce," povzbudila som ju. Vedela som, že nerada varila, takže toto gesto som si cenila.

Pustili sme sa do jedla. Naozaj to bolo dobré. Až som neverila, že to skutočne varila Alice. Boli to len cestoviny s mäsom a zeleninou, ale ochutené to bolo výborne „Mohla by si variť častejšie, celkom ti to ide," pochválila som ju.

„Vďaka," usmiala sa, „ale nechám to na teba. Stále ti to ide lepšie."

„Raz ma prekonáš," zasmiala som sa.

„Počuj," začala po chvíli, keď sme mali skoro dojedené.

„Áno?"

„Viem, že si sa chcela rozprávať-"

„Hej," prerušila som ju. „Ale teraz nie, najprv dojedzme." Nechcela som pokaziť večer, tak som si povedala, že s tým dnes možno ani nezačnem. Na výročie sa to predsa nehodilo.

„Dobre. Neviem, čo chceš povedať, ale rada by som niečo povedala najprv ja."

„A čo také?" bola som zvedavá. A mala som nepríjemný pocit, že sa mi to nebude páčiť.

Párkrát sa nadýchla a potom spustila. „Lizzie, viem, že sme mali nejakú dobu problémy a ver, že pre mňa to bolo príšerné obdobie. Hádať sa s tebou mi nerobí dobre. Chcem, aby to bolo zase normálne. Možno trochu inak." Začala sa hrabať vo vreckách a ja som vedela, že je zle.