Zmätená (SK)

4. kapitola

„Lucas, prosím ťa, vieš mi dať kontakt na tú cateringovu spoločnosť tej tvojej sesternice, ktorú si mi včera spomínal?" bolo prvé, čo zo mňa vypadlo, keď som v práci videla Lucasa.

„Ahoj, Elizabeth, aj ja ťa rád vidím. Mám sa dobre, ďakujem za opýtanie, čo ty?" ironizoval pobavene.

„Už ma to tvoje neodpovedanie na otázky začína štvať," zavrčala som.

„Ale, nebuď nevrlá," zasmial sa. „Zavolám tam a zistím, kedy má voľné termíny a nech niečo pripravia na ochutnávku?" navrhol.

„To nemusíš, urobím to aj sama, nezaťažuj sa."

„Pre teba spravím hocičo," žmurkol na mňa a už aj bral mobil a vzdialil sa telefonovať.

Pozerala som za ním a usmievala som sa. Zlatý, prebehlo mi hlavou. Potriasla som ňou, lebo sa mi tie myšlienky nepáčili a radšej sa pustila do práce.

Lucas sa vrátil asi o päť minút. „Takže, vo štvrtok počas obeda tam zbehneme na ochutnávku. Je to asi desať minút autom, takže si obed trochu predĺžime, ale ostaneme potom dlhšie v práci, otec s tým bude v pohode."

„My?" nadvihla som obočie.

„Rátam aj s nevestou," ubezpečil ma.

„Nepôjde, nemôže len tak odbehnúť z práce, je zdravotná sestra," vysvetlila som. „Ale my?" zopakovala som. „Nie náhodou ja?"

„Nie, my. Keď už ti vybavujem obed zdarma, chcem to využiť."

„Ako zdarma? Za ochutnávky sa neplatí?" nechápala som.

„Ale hej, ale sesterka mi dlží láskavosť, tak ju využívam teraz. A ver, že toho pripraví toľko, že budeš do večera plná. Tak ti to pomôžem zjesť. A budeš mať radu odborníka."

Nehádala som sa. Načo aj. Očividne to nemalo zmysel a predsa len, vybavil mi to, tak aspoň v tomto som mohla ustúpiť.

„Ozaj, ten DJ, čo som ti spomínal, hrá dnes večer v klube, tak sa naňho môžeš ísť pozrieť, či sa ti bude páčiť a odporučíš ho sestre," povedal ešte, keď si sadol.

Na toho DJ-ja som skoro zabudla. Ešteže Lucas na to myslel. Bol to dobrý nápad, je dôležité najprv niekoho počuť a až potom si ho objednať. No veľmi sa mi to nepozdávalo. Veď bol stred týždňa.

„V utorok? To sa hrá aj cez týždeň?"

„No a? Zabávať sa dá stále. Pôjdeme, chvíľu tam pobudneme a pôjdeme domov. Teda, ak máš čas," dodal, keď videl môj pochybovačný výraz. „A ak to nebude vadiť tvojmu priateľovi."

„Odkiaľ usudzuješ, že mám priateľa?"

Mykol plecami. „Odolávaš môjmu baleniu. Iný dôvod nevidím."

Zasmiala som sa. „Nie si taký neodolateľný, ako si myslíš."

„Neodpovedala si," pripomenul mi.

Ani som to nemala v pláne. Veď sa v podstate nič nespýtal. Len som sa sladko usmiala a nakoniec súhlasila, že s ním večer do toho klubu pôjdem.

Deň v práci prebiehal veľmi pomaly. Nemohla som sa dočkať večera, aj keď som si to veľmi nechcela priznať. Už dávno som nebola niekde, kde by hrala hudba a kde by sa dalo tancovať. To som síce v pláne nemala, ale aspoň tú hudbu som si mohla užiť. Nikdy som nebola taký párty typ ako Alaine. Ani som na podobné akcie nezvykla chodiť. Niežeby som nemala záujem, len som radšej piatkové večery trávila s Alice. Keď sa na to spätne pozerám, trochu to ľutujem, veď nebudem večne mladá. Mohla som si užívať vtedy a teraz by som bola vybúrená. Takto sa vybúrene musím iba správať.