Zmätená (SK)

8. kapitola

Ráno som sa zobudila na vibrovanie telefónu. Teda, bol už skoro obed, ako som zistila, keď som pozrela na hodinky. Až potom som si všimla, že vibroval kvôli SMS-ke. Písala Alice, vraj ju to celé mrzí, že sa nechce hádať na hlúpostiach, ktoré podľa mňa hlúposťami neboli, a že nech jej čím skôr zavolám, keď sa na to budem cítiť.

Až pri tej SMS-ke mi došlo, kde som a čo sa stalo. Podviedla som Alice. Bože, ja som sprostá. Ako som len mohla? Toto mi nikdy neodpustí.

Všetky tieto výčitky však zmizli, akonáhle som sa pozrela na vedľa mňa pokojne spiaceho Lucasa. Bol taký zlatý, že mi to vyčarilo úsmev na tvári a na Alice som úplne zabudla. Nedalo mi to a pritúlila som sa k nemu. Zobudila som ho, no neprekážalo mu to, čo som usúdila z jeho nasledovného objatia.

„Takto by som sa chcel zobúdzať každý deň," zamrmlal mi do vlasov.

Zasmiala som sa. „Dobré ránko," pozrela som naňho.

„Veľmi dobré," odpovedal a venoval mi pusu na čelo.

„Nechcela som ťa zobudiť."

„To nevadí. Aspoň si dlhšie užijem tvoju prítomnosť."

Chvíľu sme len tak ležali vedľa seba a užívali si jeden druhého. Bolo to pekné. Už dlho som sa necítila tak spokojne. No bolo veľa hodín a skôr či neskôr sme aj tak museli vstať. A hoci sme to dlho predlžovali, zazvonil mi telefón a ja som sa musela odtiahnuť, aby som zdvihla.

„Počúvam, Alaine," ozvala som sa sestre do telefónu.

„Prečo znieš rozospato? Zobudila som ťa? O jedenástej?" nechcela tomu veriť.

„Nie, už nespím, iba ležím," povedala som. Lucas si v tej chvíli povedal, že ma začne obchytkávať. „Prestaň," zašepkala som s úsmevom na tvári.

„Čo robíš?"

„Nič, nič, len ešte ležím v posteli, hovor, čo je," vyzvala som ju a zároveň dávala Lucasove ruky preč.

„Svadba, čo iné by bolo? Rozmýšľala som nad výzdobou sály. Chcem tam dať balóny, ale neviem, akej farby..."

Absolútne som netušila, čo hovorila, keďže jediné, na čo som sa vedela sústrediť bol Lucas. „Máš pravdu, je to dobrý nápad," povedala som, keď stíchla.

„Ty ma vôbec nepočúvaš," obvinila ma. „Dala som ti otázku."

„Nemá čas," z ničoho nič zakričal Lucas. Pobavene som nad ním pokrútila hlavou.

„To bol Lucas?"

„Hej," prisvedčila som.

„Prečo si s Lucasom? To ešte zo včera?"

„Alaine, môžem ti zavolať neskôr, teraz sa to fakt nehodí."

„Aha, dobre, chápem. Dúfam, že svedomie budeš mať v poriadku. Zavolaj mi, keď si užiješ." A zložila.

„Ona je hrozná," povzdychla som si.

„Ale našťastie ju nemusíš riešiť, lebo momentálne máš lepšiu spoločnosť." Zobral mi z ruky telefón a hodil ho do kresla na druhú stranu miestnosti.

„To mám," uznala som a nechala ho, nech ma pobozká. „Mala by som sa osprchovať. A ty by si si mal umyť zuby," hovorila som pomedzi bozky.

„Aj ja by som sa mal ísť osprchovať a aj ty by si si mala umyť zuby," zasmial sa a pozrel na mňa. „Čo navrhuješ?"

„Nemám kefku."

„Mám nejaké nepoužité. Ale môžeš použiť aj moju. Tvoje sliny mi vôbec vadiť nebudú," škeril sa na mňa.