Zmätená (SK)

3. kapitola

„No čo, ako práca?" vyzvedala sestra v sobotu, keď sme si boli poobede sadnúť vonku na kávu. Tak, ako sa s Trevorom dohodli, svadbu týždeň neriešili, nech si zasnúbenie nejaký čas užijú bez stresov. Dnes sa ale rozhodla s prípravami začať. A keďže jej idem za družičku, musím jej so všetkým pomáhať. Teda, nemusím, chcem. Je toho predsa len veľa a sama by to asi nezvládala.

„Super. Baví ma to, naozaj, našla som sa v tom. Tento týždeň som robila viac-menej nanečisto, učila som sa s programami a Lucas chcel vedieť, ktoré štýly mi idú najlepšie, aby vedel, čo mi má dať robiť do jedného veľkého projektu, ktorý má na starosti."

„Kto je Lucas?" prerušila Alaine moje rozprávanie.

„Kolega. Syn šéfa. Zaúčal ma. A má na starosti jeden veľký projekt, takú vilu, ktorá síce ešte nie je dostavaná, ale bude mať veľa miestností a majitelia si dali urobiť návrh celej vily, komplet so všetkým. Lucas to má celé pod palcom a povedal, že s ním na tom budem robiť aj ja. No a potom už budem mať vlastné projekty."

„Je pekný?"

„Vážne?" nadvihla som obočie. „To jediné ťa na celom mojom rozprávaní zaujíma?"

„Nie jediné, ale zaujíma," žmurkla na mňa.

„Ideš sa vydávať," pripomenula som jej.

„Ja viem. Ale ty nie. A neodpovedala si."

„Mám priateľku, Alaine, a čírou náhodou je to tvoja najlepšia kamarátka, takže dohadzovanie môjho kolegu nie je veľmi vhodné, nemyslíš?"

„Neodpovedáš," povedala s úškrnom. „Čiže sa ti páči."

„To som nepovedala," bránila som sa.

„Ale ani to nepopieraš."

Prevrátila som očami. „Fajn, je pekný, spokojná?"

Prikývla. „Áno, môže byť. A je aj milý?"

„Nechceš rovno jeho životopis?"

„Len sa pýtam, bože. Som zvedavá. S tebou nie je žiadna sranda. Chcem aspoň počúvať o pekných chalanoch, keď už o nich hovoriť môcť nebudem. Teda, nieže by som chcela, ale chápeš. Proste mi o ňom niečo povedz, tými svojimi zadanými ženskými očami," prosíkala so psím pohľadom.

„Fajn, fajn," rezignovala som. „Je vysoký-" začala som, no samozrejme, že mi do toho musela Alaine skákať.

„Vyšší ako Alice?" Alice nebola na basketbalistku až tak vysoká, no oproti mne bola ako obryňa. No dobre, preháňam, ale ja som naozaj maličká. A chudučká, takže opticky pôsobím ešte menšie.

„Ani nie, skôr narovnako. No a neskáč mi už do reči. Takže je vysoký, má husté tmavohnedé vlasy, ktoré síce pôsobia, že sú čierne, aj som si to najprv myslela, ale zblízka a na slnku vidno, že sú vlastne tmavohnedé. Má modré oči, ale okolo zreníc mu to už ide do siva. Nosí také to jemné strnisko, také niečo, ako aj Trevor. Oblieka sa dobre, väčšinou nosí rifle a tričko, ale dáva si na seba sako, pôsobí to celkom štýlovo. Čo sa toľko uškŕňaš?" vybafla som na ňu, keď som si uvedomila, že premáha chichot.

„Nič, len ma celkom baví, ako zanietene o ňom rozprávaš. Vlasy má tmavohnedé, ale najprv vyzerali čierne a okolo zreníc má sivú," začala ma napodobňovať, no pri mojom výraze sa rozrehotala.

„Iba som si to všimla. Nič iné. Nerob z komára somára. A nerob unáhlené závery, dobre?"

„Čo panikáriš, robím si z teba srandu. Alebo som trafila klinček po hlavičke?" spýtala sa pobavene.