Hidden behind the mask

Chapter 9

Vysoké ihličky mi chladne klopkali po podlahe školskej chodby a pre každého bol tento zvuk znamením, že sa mi má pratať z cesty. A to aj každý rozumný človek urobil. Takmer so strachom v očiach všetci ustupovali a vytvárali koridor, cez ktorý som ja namyslene prešla. Všetkých som častovala nepríjemnými pohľadmi, ktoré jasne dávali najavo, že ja som tu tá najlepšia. Prešli presne dva dni od môjho záväzku vzdať sa dobrej Baille a musím uznať, že je to tá najťažšia úloha v mojom živote. Ale zvládala som to. Hrdo som vypínala hruď, dvíhala nos do výšin, s Joshom som mala dokonca viac vystúpení. Keď mrcha, tak mrcha vo veľkolepom štýle.

„Nezavadzaj, ty idiot!“ vyprskla som nervózne, keď sa mi nejaký outsider priplietol do cesty. Jednoducho sa nestihol uhnúť môjmu šialenému besneniu, bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Pokorne sa spratal nabok so sklopenou hlavou. Ohrnula som nad ním perou a pokračovala som do triedy. „Páni, Bai, ty si dneska v nálade.“ Chichúňala sa vedľa mňa Camilla. Prikývla som.

„Niekto tým lúzrom musel konečne ukázať, akí nemožní sú. Už mi liezli na nervy.“ Pretočila som očami a Camilla prikývla. „Máš pravdu, Baille. Je dobré, že si s tým začala.“

Pochvala od Camilly. Dobrá Baille by mi povedala, že som zašla priďaleko. Jasné, Camilla mi chválila oblečenie, moje žarty na účet ostatných, ale niečo také... ja neviem. Srdce sa mi menilo na kameň. Najľahšia cesta, ako uchrániť svoje srdce pred zlomením je predstierať, že žiadne nemáš. Lenže ja nielenže žiadne nemám. Ja mám jedno plné zloby a aj napriek môjmu záväzku ma to stále ničí. Asi si na to len musím zvyknúť. Alebo sa takto zle budem cítiť aj naďalej? Prestane ten ťaživý zlý pocit v hrudníku niekedy?

„Počuj, Cami, idem si rýchlo upraviť make-up. Počkaj ma v triede.“ Oznámila som jej, že si neželám, aby so mnou šla. Keďže som túto svoju “najlepšiu kamarátku“ neznášala zo všetkých najviac, možno hneď po sebe, začala som byť čiastočne mrcha aj k nej. Ale naozaj len čiastočne, stále som sa s ňou predsa musela baviť, ak som samozrejme chcela ostať na vrchole. Ona to však akoby nevnímala. „Dobre, Bai-Bai!“ zvýskla a už cupkala do triedy. A ja svojím smerom. Potrebovala som rozmýšľať a v celej škole je iba jediné miesto, kde je to možné. Miesto, kde málokedy niekto býva a okrem iného miesto, kde by nikto nikdy nehľadal princeznú Baille. Hudobná miestnosť. Milovala som to tam. Občas, keď som tam náhodou bola, som nesmelo ťukla do klaviatúry, len aby som vedela, že si ešte čosi pamätám z veci, ktorú som milovala, ale padla za obeť kvôli mojej maske. Teda teraz už nie maske, ale môjmu ja. Môjmu skutočnému ja. Ale je to skutočne to, aká som?

(video na boku ;))

Potriasla som hlavou, aby som vyhnala z hlavy moje nerozhodné myšlienky a chystala sa vojsť do hudobnej miestnosti, keď som z nej začula prichádzajúcu hudbu. Najprv som si povzdychla, pretože to znamenalo, že teraz tam nemôžem ísť, no potom som sa započúvala do melódie a na perách sa mi zjavil úsmev. Každý a jeden tón tej skladby som totiž poznala a každý a jeden tón ma napĺňal neskutočnou radosťou, energiou a presvedčením, že všetko raz bude dobré. Neodolala som a potichu som pootvorila dvere do miestnosti. Klavirista si ma nevšimol a zanietene hral ďalej. Hneď, ako som zbadala čierno-červenú károvanú košeľu, vedela som, o koho ide. A blond vlasy mi to len potvrdili. Luke. Nehral žiadnu starú otrepanú klasiku, ktorú som taktiež zbožňovala. Práve naopak, hral skladbu Waterfall. Soprány cinkali presne ako drobné kvapôčky vody, ktoré padajú vo vodopáde, basy dodávali skladbe ilúziu silného vodného prúdu, ktorý s istou noblesou narážal do jazierka pod ním. Na koži sa mi vytvorili zimomriavky. Bolo to také nádherné a precítené, až som miestami zabúdala dýchať. I keď som tú skladbu počula už miliónkrát a poznala som všetky jej tóny, aj tak som z neho nemohla spustiť oči a napäto som počúvala, čo bude ďalej. Dokonca sa mi v hlave objavil obraz nádhernej striebristej tekutiny jagajúcej sa na slnku, ako ľahko padá, vytvára hustú bielu penu a neskôr, už ako pokojná vodička, odpláva ďalej. Skladba doznela a ja som takmer smutne zaskuvíňala. Nechcela som, aby prestal, lebo práve jeho hudba mi akoby sceľovala polámanú dušu a ešte doničenejší charakter.

„To... bolo nádherné,“ vyšlo z mojich úst skôr, než som stihla aspoň trochu myslieť. Luke sa v mihu sekundy obrátil a zarazene na mňa pozeral. Jasné, nečakal, že by bol niekto za ním, nie to mrcha Baille. Hneď, ako ma zbadal, na tvári sa mu usadil neurčitý výraz. V duchu som sa sfackala. Načo som sa, ja koza, ozývala?

„Baille,“ vydýchol moje meno, akoby si chcel pripomenúť, kto vlastne som a aký má voči mne postoj. Sklopila som hlavu. „Ten Waterfall znel fakt skvele. No nič, ja už pôjdem.“ Zvrtla som sa na odchod, lebo som nevedela, čo ďalej.

„Poznáš to?“ zastavila ma jeho otázka. Obrátila som sa naspäť a zadívala sa do jeho prekvapených modrých očiek. A je to tu zas. Nulová kontrola nad svojimi pocitmi, nad telom, nad ničím. Proste spontánnosť, nič iné mi nezostávalo, lebo som nevedela, ako pri ňom triezvo myslieť. Nedokázala som svoje myslenie preladiť na mrchu. Prikývla som. Luke ma zase skúmal pohľadom a vytváral mi tým na tvári silný rumenec.

„Venuješ sa hudbe?“  podvihol jedno obočie.

„Tak trochu,“ priznala som. Luke len prikývol. Asi vstrebával fakt, že princeznička vie, čo je to klavír. Už ma nebavilo tam len tak bezcieľne vystávať, tak som sa posadila na široký parapet okna, kde som rada sedávala a triedila si myšlienky. Pritiahla som si kolená ku hrudi a bolo mi jedno, ako zúfalo to vyzerá.

„Prečo si tu?“ opýtal sa Luke. Uškrnula som sa. „Prečo ťa to zaujíma?“ odvetila som otázkou. Bola to pravda, prečo sa stará? I keď som bola rada, že to robí, ale...

„Pretože si mohla mať v niečom pravdu.“ Povedal a neodvracal odo mňa zrak. Pohľad som mu radšej neopätovala, ktovie, čo by som zase vytresla, keby som sa v tej modrej stratila. Vedela som, na čo myslí. Na to, keď som mu povedala, že je slepý, pretože nedovidí za moju masku. Ale to už teraz neplatí. Maska je moje nové ja.

„Nemala. Ty máš pravdu. Som bezcitná mrcha, ktorá sa snaží prežiť. Zahaľujem sa do namyslenosti, aby som si neublížila. A všetko toto by bolo pre mňa v poriadku, keby som nemala Lexi. Bola by som mrchou bez výčitiek.“ Vlastné slová ma zasiahli ako kladivo. Takáto úprimná som fakt mohla byť len v jeho prítomnosti. Ale niečo som si uvedomila. Keby na svete nebola Lexiandra, dobrá Baille by neexistovala. Luke sa zamračil. Nevedel, čo si má o tom myslieť. A asi úplne ani ja.

„Musím už ísť.“ Zahlásila som roztraseným hlasom, zložila som ihličky dolu z parapety, schmatla kabelku a chcela utiecť. Už som mu toho povedala viac, než dosť.

„Baille!“ zavolal na mňa. Nerob to! Nezastavuj sa! Jasné, mozog mohol vrešťať koľko chcel, keď srdce trucovalo a poštvalo proti nemu aj celý môj organizmus. Zase som sa k nemu otočila.

„Čo robíš v piatok?“ spýtal sa a ja som ostala stáť ako soľný stĺp.

„Čože?“ hlesla som. Luke si rukou nervózne prehrabol vlasy. „Ja len... ťa niekam pozývam, jasné?“ jachtal neisto. Okrem toho, že som bola v totálnom šoku, som sa naňho s miernym úškrnom podívala. „Ty pozývaš na rande zadané dievča?“ chichotala som sa. Aj Luke sa pousmial.

„A ľúbi to dievča toho, s kým chodí?“ vrátil mi. A zase raz trefa, Hemmings!

„O siedmej. A nenávidím meškanie.“ Síce som tie slová odfrkla, ale aj tak mi na perách stále hral úsmev. Mozog konečne prinútil nohy pohnúť sa. Vyrútila som sa na chodbu a nemohla som uveriť tomu, čo sa práve stalo. Sakra, sakra, sakra! Čo to stváram? To som si fakt dohodla rande s Hemmingsom? A fakt sa pri spomienke na to usmievam a cítim sa... šťastne.

Som slabá, prislabá na to, aby som naozaj bola iba mrchou. Stačil mi jediný pohľad do jeho očí a podľahla som. Prišlo jedno drobné pokušenie a ja som znova tam, kde som bola. Zase neviem, kto som. Koho sa mám vzdať? A nemohla by som ešte na malú chvíľku hrať na obe strany? Len kým to s Lukom... nevyriešim.

10.12.2016

nerozhodná Baille

Part by Majka888