Hidden behind the mask

Chapter 18

Chodbou sme kráčali potichu, bok po boku. Ja osobne som zvádzala vnútorný boj – byť ticho a ďalej si užívať len čisto jeho úžasnú prítomnosť, i keď neviem, ako na tom uňho som; alebo prehovoriť a s najväčšou pravdepodobnosťou zruinovať tento okamih.

A aj keby som sa rozhodla otvoriť ústa, čo by som mu povedala? 'Už vidíš, koľko toho pre mňa znamenáš?' alebo 'Tak čo, presvedčivejšie, než pieseň?'

Viem, že by možno stačili dve slovká, ktoré by boli úplne pravdivé a všetko by dokonale vystihovali, ja sa len bojím, že by mi ich nepovedal späť. Že by som ostala bez masky a ešte aj bez mojej jedinej opory – bez človeka, vďaka ktorému som tú hlúpu masku odhodila ďaleko kamsi do kúta.

Skúmala som jeho tvár, jeho výraz, aby som zistila, na čo myslí, ako sa cíti, čo smiem povedať a čo by som nemala. No on sa len zamyslene pozeral pred seba, akoby bolo v tej chvíli to najdôležitejšie sústrediť sa na ďalší krok prechodený po školskej chodbe. Náhle sa pobavene uškrnul, čím moje skúmanie úplne sabotoval. Ešteže on vždy povie, čo mu behá po mysli.

„Užívaš si výhľad, Baille?" prehodil stále s povytiahnutým kútikom pier. Aha, tak už chápem. Popri mojom "odhadovaní situácie" som naňho zízala ako na zázrak. Ako inak.

„Áno," odvetila som vcelku sebavedomo, i keď moja malá dušička sa prestrašene schovávala kdesi v mojom vnútri. Mierne zaskočený mojou odpoveďou do mňa zabodol tie nádherné svetlomodré oči a ja som takmer odvrátila zrak, len aby som sa v nich opäť nezamotala.

„Aj ja." Povedal a môjmu mozgu chvíľu trvalo, než si to dal do spojitosti. Začervenala som sa a sklopila hlavu ku svojim teniskám. Sakra, Baille, mysli! Nemôžeš mať výpadky prúdu do mozgovne zakaždým, keď na teba prehovorí tým sexy chrapľavým hlasom, alebo keď sa na teba pozrie tými dokonale modrými očami, alebo keď si len tak ledabolo prehrabne tie špinavé blond vlasy a... páni, on si nechal strnisko? Bože, tak mu to svedčí... kristepane, Baille Hart! Sústreď sa a vykokci zo seba čosi!

„Prečo ma vlastne odprevádzaš?" vytresla som prvú vec, ktorá mi prišla na myseľ.

„Prečo asi?" odpovedal mi otázkou. Prečo? Variant bolo veľa. Mohol mi pokojne povedať, že to divadielko naňho nezabralo, že sa mám spakovať z jeho života a už nikdy v živote naňho neprehovoriť. Alebo mi mohol povedať, že je rád, že som odhodila masku, ale že náš vzťah bude čisto kamarátsky. Potom tu bola tretia možnosť: mohol by povedať aj slová, ktoré chcem počuť zo všetkého najviac.

„Keby som vedela odpoveď, nepýtam sa," odsekla som namrzene. Tak ja prekonám strach, konečne sa rozhodnem byť sama sebou a on sa rozhodne so mnou hrať akési psychologické hry? Ani nápad.

„Čo keby sa ti náhodou zamotala hlava? Vyzeralo to, že si schytala poriadnu ranu," zhodnotil vecne. Pf, Josh možno vyzerá kdejako namakane, ale aj ja som schopná uštedriť silnejšie rany. Mňa ani nezabolelo to, že ma silno udrel, skôr tá skutočnosť, že toho bol schopný. A skôr sa mi zamotá hlava z toho, že okolo mňa bude Luke pobehovať a tváriť sa, že mi nemá čo povedať.

„Som v poriadku, Luke, nemusel si... áá!" skríkla som, lebo ten idiot mi podložil nohu a keďže ja som schopná sa potknúť aj o rovnú podlahu, tak v tomto momente som si razila cestu šípkou k zemi. Pristála som však na omnoho pohodlnejšom mieste a tým bola jeho náruč. Prestrašene som sa naňho pozrela a v jeho očiach som pobadala hravé iskričky. Keby som sa pred pár sekundami elegantne nevyhla infarktu, asi naňho jačím.

„Mne sa nezdá, že si v poriadku, Baille. Veď mi tu odpadávaš." Uškŕňal sa na mňa. Aha, tak toto na mňa skúša! A najhoršie na tom je, že aj keby sa so mnou len hlúpo zahrával, hrám s ním. Lenže ja si myslím (a pevne dúfam), že toto nie je len nejaká hra. Čiže...