Hidden behind the mask

Chapter 17

„Baille?" neveriacky na mňa pozerala Lexiandra. Nesmelo som sa uškrnula. Mala totiž pravdu, ani ja som sa nespoznávala. Po toľkých rokoch strávených v luxusnom oblečení a na vysokých ihličkách som, takpovediac, zabudla, aké je to byť oblečená pohodlne. V to ráno som sa definitívne rozhodla. Samozrejme, rozhodovala som sa celú noc predtým, ale úplné rozhodnutie prišlo teraz. Po zbieraní kúsočkov môjho boľavého dolámaného srdca som prišla k záveru, že aspoň malé dobro by som pre seba a svet vykonať mohla. A to vzdať sa toho, čo ma celé roky ničilo.

Je ironické, že mi na to pomohol prísť chalan, ktorý ma istým spôsobom taktiež zničil. Existuje vôbec zničenie v dobrom slova zmysle? Úplná deštrukcia srdca, ktorá ti zlepší charakter? Ja viem, znie to šialene, ale čo ak je to tak? Čo ak je práve to dôvod, prečo dnes vyzerám tak, ako vyzerám?

Bolesť nôh som vymenila za pohodlné tenisky, provokačné minisukne za čierne džínsy. Obtiahnuté značkové topy som takisto nechala v skrini a zvolila som voľné biele tričko s náhrdelníkom. V kabelke som mala učebnice a make-up nezapĺňal zbytočné miesto, pretože som nemala veľmi čo premaľovávať. Na pleti som mala iba púder, lebo pleť mám inak dobrú, lenže hrubá omietka jednoducho patrila k princeznej. Výrazné tiene nahradila iba maskara a tenká čierna linka. Keď som sa zočila v zrkadle, nemohla som uveriť vlastným očiam. Akoby tam stál iný človek. Lepší človek. Človek, ktorý našiel samého seba. A musím uznať, že bolo príjemné mať vlasy voľne spustené bez tony laku, ktorá ich zaťažovala.

V rukách som zvierala červený top, ten, z ktorého sme si s Lexi uťahovali.

„Máš nožnice?" podvihla som obočie a na perách mi zahral mierny úškrn. V Lexiných malých očkách zahrali drobné iskričky šťastia.

„Myslíš to vážne?" neveriacky sa opýtala. S úsmevom som prikývla. Potom som už len ucítila silné objatie okolo môjho pásu. Lexi ma zvierala vo svojom drobunkom náručí a mne vytiekla z oka slza šťastia a smútku zároveň. Šťastia, že s moja malá sestrička je spokojná a smútku, že som sa na to neodhodlala už dávnejšie.

Lexi sa neprestala usmievať ani pri raňajkách a po ceste do školy, pri ničení môjho topu sa rehotala. A ja spolu s ňou. Bolo to ako ničiť klietku, ktorá ma spútavala. Svoje autíčko som napokon zaparkovala pri škole a zhlboka som sa nadýchla. Som naozaj pripravená? Som pripravená odhodiť masku, za ktorú som sa skrývala celé tie roky? Pri tejto otázke sa mi v hlave vynorila Lexina malá tvárička, ktorá sa šťastne usmievala, keď ma dnes ráno uvidela. A či som chcela, alebo nie, zjavila sa mi pred očami aj Lukova tvár. To, ako sa na mňa láskavo pozeral, aj keď som bola celá v špinavom oblečení, ale sama sebou. To, ako ma hladil očami, ako úctivo sa ku mne choval, to, ako mi rozumel. Slzy sa mi opäť tlačili do očí, ale práve toto všetko ma prinútilo vystúpiť z auta. Odvážne som si prehodila tašku cez jedno rameno a rozhliadla som sa po okolí. Niektorí ľudia už na mňa zaostrili zrak a nedokázali odtrhnúť oči. A tak, ako už milión ráz a predsa inak, som vošla do budovy školy sprevádzaná množstvom pohľadov, ale tieto boli iné. Niektoré zdesené, iné pobúrené, ale miestami aj uznanlivé. Hlasná vrava utíchla a mňa sprevádzalo iba šepkanie. Neusmievala som sa, nevrtela som koketne zadkom, nič z toho mi už nebolo treba. Jednoducho som bez nejakého pretŕčania sa prešla koridorom, ktorý bol pre mňa nachystaný, či sa mi to páčilo, alebo nie.

„Baille?" začula som vysoký piskľavý hlas patriaci Camille. Podvihla som hlavu. „Ahoj," odvetila som bez väčšieho záujmu. Predsa len, spala s mojím ex, to jej neodpustím, aj keď som svojho ex nenávidela a to z duše. Camilla ku mne cupitala na svojich vysokých podpätkoch, div sa nezabila. Prekonala som potrebu uškrnúť sa. Stáli sme tam, uprostred školskej chodby a každý mal na nás perfektný výhľad. Super, takže verejne ako vždycky.

„Baille... hih... čo to máš na sebe?" jachtala Camilla sčasti zo zarazenia a sčasti kvôli behu, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani profesionálne modelky. A ja viem, o čom hovorím, lebo vďaka tomu behu na ihličkách mám skvelo vyšportované nohy.

„Oblečenie," jednoducho som odvetila. Camilla zmätene podvihla obočie. „Čo sa deje?" opýtala sa a ja som mala na jazyku nejakú uštipačnú poznámku, ale na chodbu s veľkým hurhajom vtrhol môj milý. Nie Luke, milý obrazne, myslím Josha. Hneď po pohľade na mňa mu úsmev z tváre zmizol. Za ním sa ako poslušný psík ťahal Ashton. Nad tým už som úškrn neovládla.

„Láska, čo sa deje?" podišiel ku mne a chcel ma objať. Ja som ho ale rukou zaťatou v päsť zastavila. Prekvapene sa pozrel na hruď, v ktorej bola zabodnutá moja päsť.

„Nepribližuj sa ku mne, hnusíš sa mi." Sykla som podráždene. Páni, toto som mu chcela povedať už toľkokrát! Josh vytreštil oči, rovnako aj pár ľudí naokolo, ktorí to počuli. Tiché mrmlavé tlmočenie mojich slov sa pomaly dostávalo ďalej, až všetci na celej chodbe vedeli o mojej nechuti k tomu narcistickému futbalistovi. „Nechápem, Baille." Zavrčal Josh, verejný výstup sa mi evidentne nepáčil.

„Vieš, veľmi sa mi páčili tvoje chaty s pár dievčatami. Ktoré že to boli? Sarah, Jessica, Laura?" hrala som a vytiahla mobil. Josh zbledol. „Odkiaľ si..." zavrčal, ale ja som ho nenechala dokončiť. „Je jedno, odkiaľ ich mám. Tak či onak, tvoje správy s nimi o tom, ako ich ľúbiš a aké boli ich postele pohodlné stále nedosahuj kvality tvojho rozhovoru s... Camillou!" vyhŕkla som s takmer víťazoslávnym úsmevom a to už bola aj Camilla bledá. Celá chodba zadunela väčším hlukom. Všetci sa bili o najnovšie informácie.

„Ale nebojte sa, neranilo ma to, ak sa staráte. Akurát mi to dalo dôvod vám do očí povedať, ako sa mi hnusíte. Aj keď ste sa mi hnusili už dávno predtým, ako som sa toto dozvedela." Znechutený pohľad sa z mojich očí nedal vymazať. „Nie je to tak, ako si myslíš..." Camilla už začínala vzlykať, lebo videla koniec svojho postu na čele školy. Zasmiala som sa.

„Že nie je? Tak čo potom znamenajú správy ako: „Včerajšia noc bola skvelá, ale Baille sa o tom nikdy nesmie dozvedieť"?" citovala som slová, ktoré sa mi zjavili na displeji. Camilla si utierala krokodílie slzy, ktoré jej rozmazávali všetok make-up. Keď už nevydržala pohľad do mojich tvrdých očí, rozbehla sa preč, asi si upraviť tie zvyšky linky, ktoré jej zdobili oči. Josh na mňa zazeral s rovnakou nechuťou, ako ja naňho.

„Zbohom," povedala som bez väčších ovácií a chystala sa na odchod. Joshova ruka ma ale chytila pod lakťom a ja som mala čo robiť, aby som nezvýskla od bolesti, ale tú radosť mu nespravím ani náhodou. „Ty štetka malá," vrčal Josh.

„Tak to si si o mne celý ten čas myslel? Ver mi, bolo to vzájomné." Odfrkla som a touto poznámkou asi definitívne pretiekol pohár Joshovej trpezlivosti, pretože som odrazu ucítila ostrú bolesť na líci. Rana bola silná a keďže ma v tej chvíli Josh pustil, spadla som na zem a ubolene som si chytila líce.

„Perfektne, len všetkým ukáž, aký úbožiak si! Nielenže si prespal každú, ktorú si stretol, ešte si aj schopný zbiť dievča!" zvreskla som. Všetci na nás vystrašene pozerali, pár ľudí mi aj chcelo pomôcť, ale neodhodlali sa na to. Plameň nenávisti v Joshových očiach zahorel ešte viac a ja som sa zľakla, že som to tentoraz prepískla na plnej čiare, dokonca som čakala ďalší úder.

„To stačí!" prehlušil všetky zvuky nejaký hlas. Keď som sa obzrela, zistila som, že je to práve môj nenávidený profesor. Aká irónia, zachráni ma profesor, na ktorého som pravidelne nadávala! Ale čo, paradoxov je v mojom živote tak či tak až priveľa. Jeden hore dole.

„Pán Mathews, do riaditeľne!" skríkol. Josh sklopil hlavu a šuchtal sa na koberček ku prísnemu riaditeľovi. Jeden nevraživý pohľad mi ešte ale stihol venovať.

„Slečna Hart, ste v poriadku?" opýtal sa učiteľ milo. Prikývla som a s jeho pomocou som sa vyštverala na nohy. „Nebojte sa, som v pohode." Milo som sa naňho usmiala a on sa taktiež usmial, ale prekvapene. Vždy som naňho totiž bola drzá a nepríjemná.

„Nemali by ste ísť na ošetrovňu alebo tak?" Vyriekol napokon.

„Ak dovolíte, odprevadím slečnu Hart. Aby sa jej náhodou nezatočila hlava." Ozval sa pri mne hlas môjho anjela. Profesor Thomas sa len uškrnul. „V poriadku, pán Hemmings, jej zdravie je vo vašich rukách." Zabrblal profesor a pobral sa iným smerom.

Part by Majka888