„No tak, Lexi! Veď som sa ti ospravedlnila, a nie raz!“ snažila som sa presvedčiť svoju malú tvrdohlavú sestričku, aby som mnou prehovorila aspoň jedno slovo, ale neúspešne. Od tej doby, čo som na ňu vyletela, sa so mnou nerozpráva, sotva sa na mňa pozrie. A to ma ničí. Skoro tak, ako jeho uhrančivý a nepriateľský pohľad, keď som Lexi povedala tie slová. Ten pohľad do jeho modrých očí bolel, no ukázal mi pravdu. Ako môžem v jej siedmich rokoch kaziť tú jej krásnu nevinnosť? Ako vo mne mohla mrcha Baille prevládnuť na toľko, že ju občas nedokážem kontrolovať a vyletí na povrch skôr, ako si to všimnem?
„Lexi, prosím ťa, povedz čokoľvek.“ Zašepkala som so zúfalstvom v hlase. Konečne na mňa obrátila svoje zelené oči, v ktorých sa odrážal hnev so smútkom.
„Si hnusná mrcha.“ Odfrkla a znova upriamila pohľad na svoje raňajky, ktoré som jej nachystala. Tieto slová ma zamrazili ako žiadne iné. Priklincovali ma ku stoličke, na ktorej som sedela a nedovolili môjmu telu urobiť žiaden pohyb. Ani len pľúcam prijať kyslík. Po pár sekundách, ktoré mi prišli ako mučivé hodiny, som sa konečne nadýchla. S nádychom prišiel aj úplný význam sestriných slov. Vohnali mi do očí pálčivé slzy a ja som mala čo robiť, aby som sa pri kuchynskom stole totálne nezrútila. Vždy som ju chcela od toho chrániť. Od tejto mojej stránky, od namyslenej princeznej Baille. Nezniesla som pocit, že ma aj moja malá sestrička, moje jediné šťastie v živote, vidí takto. „Lexi, prosím...“ vydralo sa zo mňa pomedzi vzlyky.
„Nič nehovor, Baille.“ Zarazila ma a použila moje normálne meno. Žiadna Aille. To znamená, že je na mňa veľmi nahnevaná. „Nestalo sa to predsa prvý raz.“ Povedala vecne, bez kúska emócií, akoby bola dospelá. To som ju tiež naučila ja? No mala pravdu, nestalo sa to prvý krát, čo princeznička Baille bola tam, kde nemala byť. Asi tak tri razy pred tým včerajškom som ventilovala svoj hnev na seba, na rodičov, na okolie tak, že to schytala Lexiandra. Vždy som sa zaprisahávala, že už sa to viac nestane, ale prišlo to zas a znova. Nenávidela som sa za to. Za to, že som taký hrozný zbabelec a nedokážem odhodiť masku, ktorá neničí len mňa, ale aj osobu, na ktorej mi záleží najviac na svete. „Je mi to tak strašne ľúto...“
„Už je veľa hodín, je čas ísť.“ Opäť ma nenechala dohovoriť a odišla od stola do predsiene. Vzala som jej tanier a položila som ho do drezu. Z hrdla sa mi stále drali vzlyky, ktoré ma dusili. Zaslúžila som si ich. Občas som naozaj nechcela dýchať, lebo sa mi zdalo, že ešte aj dýcham falošne.
Slzy mi dopadali na drahú hodvábnu blúzku, no dnes mi to bolo výnimočne jedno. Kašľala som dokonca aj na to, že sa mi make-up rozmazáva po celej tvári.
„Ideš?“ doľahol ku mne hlas z predsiene. S napuchnutými očami a ťažkým srdcom som sa vybrala naprieč veľkou kuchyňou a pokračovala som do mojej izby po veci. Prešla som cez veľké schodište, ktoré sa ťahalo z luxusnej obývačky až na horné poschodie, kde sme mali izby. Očami som prebehla dvere do rodičovskej spálne. Nechápem, načo tu majú vôbec nejakú izbu, aj tak sú tu predsa minimum svojho času. Preto vychovávam Lexi ja. A štve ma to. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo som na ňu párkrát tak odporne vybehla. Naši drahí rodičia si myslia, že keď máme peniaze, tak máme všetko, čo je úplná hlúposť. Ja mám z tých peňazí akurát to, že som ešte väčšia mrcha, lebo som aj bohatá. Sú len ďalším predpokladom na upevnenie pozície princeznej Baille. A okrem iného, ničia rodinu. Lenže to si rodičia za tú dobu asi nevšimli.
Vybrala som sa z izby do predsiene, kde ma Lexi čakala. Spoločne sme vyšli z domu a nasadli sme do auta. Vodičák mám len niečo cez dva mesiace, ale autom jazdím viac-menej pravidelne. Vyšli sme z príjazdovej cesty a zanechali za sebou honosný dom, ktorý sa ale dal len ťažko nazývať domovom. Lexi sledovala z okna ubiehajúce mesto a nechávala nás tak v napätom tichu. Ja som si neustále hrýzla spodnú peru a zatláčala slzy do úzadia. Nervózne som klopala dlhými nechtami po volante v nádeji, že mi to nejak pomôže. Ako inak, nepomohlo.
Konečne sme prišli ku Lexiandrinej škole. „Prajem pekný...“ začala som slabým hlasom, ale silné tresknutie dverami auta mi zobralo všetky slová. Zas sa mi po lícach spustili potoky vriacich sĺz. So zahmleným pohľadom som sa vydala ku svojej škole. Keď som konečne zastala na parkovisku, pozrela som sa do spätného zrkadla. Preboha, vyzerám, akoby som po nociach nespala, čo bola vlastne čiastočná pravda. Rýchlo som všetky svoje nedokonalosti prekryla make-upom a s oslnivým falošným úsmevom som vystúpila z auta. Len čo som tlačidlom vozidlo uzamkla, pocítila som na svojich bokoch ruky, ktoré ma otočili smerom ku ich majiteľovi. Josh si ma majetnícky pritiahol k sebe a prisal sa mi na pery. Och, ako ja tieto verejné výstupy nenávidím! Sú mi proti srsti skoro tak, ako Joshove dotyky. Nemám ho rada, je mi odporný.
„Ahoj, láska,“ zaštebotala som koketným a o tóninu vyšším hlasom. „Ahoj, kráska.“ Odvetil svojím zvodným hlasom, z ktorého mi bolo zle. Ruka v ruke sme sa pobrali do školy a tvárili sme sa ako na promenáde. Dokonalé úsmevy, občasné bozky, jednoducho všetko. Princezná a jej princ sa vrátili vládnuť škole tvrdou rukou. Ešte než sme sa vrátili do triedy, zazvonil mi mobil. Mama. Čo tá zas chce? „Prepáč, miláčik. Musím to zdvihnúť.“ Zamávala som Joshovi s mobilom pred nosom a pobrala sa iným smerom. Zdvihla som. „Áno?“ povedala som už normálnym hlasom.
„Ahoj, Baille. Prosím ťa, vyzdvihneš Lexiandru z umeleckej školy? Nestíham, mám veľa práce.“ Jasné, že má veľa práce, nikdy to predsa nebolo inak. Ale ja sa do tej školy nemôžem vrátiť! Nemôžem byť znova vystavená pohľadu tých očí, ktoré sa do mňa budú zabodávať ako nože. Nie, to nedokážem. „Prepáč, mami, ale dnes to fakt nepôjde.“ Zaklamala som, alebo aj nie.
„Baille, fakt potrebujem, aby si po ňu prišla. Nemám nikoho iného, kto by ju vyzdvihol!“ zaprosila mama. Ale má, má seba! Lenže to by musela odísť z práce, čo by bolo neodpustiteľné. Zase som mala nervy. Mala som sto chutí jej vykričať, že Lexi už ani poriadne nevie, kto je jej matka! Ale udržala som sa. „Fajn,“ odvetila som bez známky emócie. „Ďakujem, poklad. Maj sa!“ A zavesila.
Smutne som sa dívala na chodbu plnú študentov a ledva som dýchala. Síce bol prostriedok dňa, ale aj tak som vytiahla svoj starý zožltnutý denník.
Princezná Baille: 1, Dobrá Baille: 0. Prehrávam sama so sebou a neviem, čo s tým. Hrám sa na mrchu, alebo sa hrám na dobrodinca? Kto vlastne som? Strácam sa sama v sebe. Ubližujem ľuďom, ktorých milujem, ničím samú seba a to len preto, aby sa mi dostalo uznania a popularity. Zastupujem v rodine matku, ale som mizerná aj ako len staršia sestra. Som skazená, a najhoršie na tom je, že neubližujem len sebe. Šírim svoju bolesť dookola. A takto ďaleko to nikdy nemalo zájsť.
2.12.201
pobúrená a ublížená Baille Hart
Part by Majka888
Hello! :) Tak, teraz tu máme moju časť, čiže aj moju authors note. Vďaka za milé komentíky, potešili, a samozrejme ďakujem/e aj za votes a reads, jednoducho za každú podporu príbehu, veľa to pre nás znamená. Hope U like it. ♥-M
YOU ARE READING
Hidden behind the mask
Fanfiction"Okúsia jed ľudských slov, až sa im zaryje hlboko do žíl a už nebude cesty späť. Už nezmeníte to, čo ste povedali, to, čo vám karma vrátila. Život je rovnováha, čiže všetko, čo niekedy opustí vaše ústa, sa vám vráti. Na to tiež väčšina ľudí nemyslí...
