Hidden behind the mask

Chapter 12

„Dobré ránko.“ S úsmevom som venovala pohľad rozospatému Lukovi stojacemu v dverách.  Pomaly som naliala do vafľovača ďalšiu várku a zavrela ho, nechávajúc ho robiť si svoju prácu. „Nechcem aby to znelo kruto, ale“ odmlčal sa premeriavajúc si ma od hlavy po päty, „dnes vyzeráš krajšie.“ S úškrnom podišiel ku mne a mňa obarila horúčava. Uvedomila som si, že stojím pred ním len vo voľnom tričku, ktoré kedysi patrilo môjmu otcovi a v spodnom prádle pod ním. Vlasy som mala voľne spustené, no boli ešte mokré po rannej sprche. Nikdy som sa necítila viac odhalená pred opačným pohlavím ako teraz a pravda je taká, že toto bola asi jediná noc kedy som spala v jednej posteli s chlapcom a nedala som mu. Tento pocit zahanbenia mi nebol známy, no istým spôsobom sa mi páčil.

 Lukova ruka sa jemne premiestnila na moje líce, kde ma príjemne schladila. Naše oči sa pomaly stretli a ja som sa znova stratila v jeho modrote, ktorá ma celú pohltila. Nechala som ho, nech mi zájde rukou cez líce do vlasov a pahltne si ma pritiahne. Venovala som pohľad aj jeho perám, čo bol spúšťač toho, čo spravil. Jeho bozk bol svieži a hltavý, akoby po tom túžil celú večnosť a dostalo sa mu to až teraz. No neprotestovala som. Nechala som ho, nech si ma pritiahne ešte bližšie, nech naše hrude o seba narážajú pri dychčaní, nech sa jeho nos obtrie o ten môj pri zmene smeru nášho bozku. Nech sa jeho ruka zaborí do mojich hustých vlasov a putuje po mojom líci späť. Nech si druhú ruku priloží na môj chrbát a prebáda mi ho celý, chcela som ho... Mala som chuť ho vyzliecť a ochutnať z každého kútika jeho tela, vidieť to, čo sa skrýva pod oblečením, chcela som, aby sme si boli rovní. No bozk sa skončil, keď sme sa naraz odtiahli a naše čelá sa o seba jemne obtreli. Naše hrude sa stále nerytmicky dvíhali a my sme sa snažili chyť dych.

Ostalo medzi nami ticho, no to sa pomaly vstrebávalo.

Vôňa vaflí ma donútila aby som sa od neho úplne odtiahla a venovala sa jedlu, ktoré pomaly priháralo.

♠ ♠ ♣ ♣ ♠ ♠ ♣ ♣ ♣ ♠ ♠

Pomaly som sa usadila na gauč a otočila som sa, upierajúc zrak na klavír stojaci za gaučom. Ladná melódia sa tiahla z jeho vnútra, ktorú dokonalo vytvárala moja sestra spolu s Lukom. Sústredene obaja hľadeli na klávesy a pohmkávali si melódiu. Cítila som, že Luke aj spieva určité slová, no nedokázala som rozoznať aké. Pieseň mi neprišla známa, no to, ako mi ju naservírovali ma pohltilo celú. Ladne mi hudba prenikala do uší a tiahla sa okolo mňa, celú si ma zobrala spolu s úžasným pohľadom na Luka sediaceho za klavírom. Nedokázala som od nich odtrhnúť oči.

„Krásne!“ vykríkla som, keď sa skladba skončila a hlasno som zatlieskala. Luke venoval milý pohľad Lexi, ktorá sa pyšne uklonila. 

„Zahraj niečo.“ šepla som skoro nepočuteľne. Jeho pohľad sa presmeroval na mňa a ja som dokázala vyčítať malú nervozitu, ktorá sa v ňom rodila, no túžba po hraní ju prekonala. Začal vyťukávať melódiu, ktorá mi bola známa, no len z hodín klavíra, ktoré som kedy brala.

Sledovala som jeho neutrálnu tvár, ktorá uprene hľadela na klávesy, melódia sa raz zrýchľovala, inokedy sa tiahla pomaly až do tichej. Dokázala som doslovne prežiť to, čo hral, to, ako sa mu hlava nakláňala do strán a ako to prežíval on. Všetko bolo dokonalé a ja som zrazu cítila hrejivý pocit pri srdci.

„Bolo to krásne.“ šepla som. Nemala som ani odvahu niečo povedať. „Zahraj niečo aj ty.“ povedal hlasnejšie než ja a s úškrnom sa postavil smerujúc svoje telo ku mne. „Aille nevie hrať, Luke!“ Lexi sa ozvala skôr ako som sa stihla postaviť a venovala mu nechápavý pohľad. „Ja som včera videl niečo iné.“ povedal Luke a zaujato si sadol na moje miesto, zatiaľ čo som sa ja prešla ku klavíru.

Lexiandra nevie, že viem hrať. Skončila som s tým skôr, než sa narodila...

Nervózne som sa usadila na pohodlnú stoličku a obtrela si ruky o jeansy, ktoré som mala na sebe. Cítila som ako nervozita stúpa do mojich rúk a tela. Zhlboka som sa nadýchla a zľahka položila prsty na známe klávesy. Vydýchla som a začala hrať melódiu, ktorú ešte nikto okrem mňa nepočul. Niečo, čo mi išlo priamo zo srdca, niečo, čo som kedysi dávno zložila zo smútku a straty blízkych ľudí. Niečo, čo vystihovalo mňa za všetky tie roky...