Chapter 1
„Bože môj, zdá sa ti, že je rok osemdesiat? Čo to máš na sebe?“ zvrieskla Camilla, dievča, ktoré je oficiálne mojou najlepšou kamarátkou. Ale ako vravím, iba oficiálne. V duchu ju nenávidím a za každú jej uštipačnú poznámku na adresu hockoho ju škrtím. Samozrejme, len v duchu. Navonok sa zlomyseľne uškrniem a pridám sa k nej. „Osemdesiat? Za to by sa predsa hanbili aj päťdesiate roky!“ vykríkla som a Camilla sa začala rehotať. Dievča, na ktoré padali všetky tieto urážky, pred nami len zarazene stálo a do očí sa jej tlačili horké slzy. Zvrtla sa na päte a s hlavou sklonenou k zemi odišla. Po ceste si z líc utierala horúce slané kvapôčky. V takýchto chvíľach imaginárne neškrtím len Camillu, ale aj seba. Za to, aká špinavá mrcha som. Za všetky tie hnusné slová, ktoré ma držia na vrchole školskej hierarchie, ale vo vnútri ma ničia a požierajú ako jed. Vytvárajú mi v hrdle veľkú hrču, ktorej sa nemôžem zbaviť. Dusí ma, ale zároveň mi pripomína, že toto nie som ja. Že toto je len maska, ktorú som nútená ukazovať svetu, aby som zapadla. Aby som mala priateľov. Aby som nebola outsider.
„Trapka jedna,“ zamrmlala Camilla a pobrala sa do triedy. Znemožnenie niekoho cez prestávku si mohla odškrtnúť zo zoznamu svojich denných aktivít. Verejné olizovanie sa so svojim frajerom si asi necháva na ďalšiu prestávku. Je mi z nej zle.
„Bože, a ešte aká!“ dala som jej za pravdu. A už je mi zle aj zo seba samej, a to hlavne preto, lebo takéto verejné výstupy musím absolvovať aj ja. Ako inak, s najobľúbenejším chalanom školy a mojím priateľom, Joshom! Je sexy, je to futbalista a okrem iného totálny idiot! A sukničkár. Ale ja mu to tolerujem, lebo každý od nás očakáva, že budeme spolu.
„Počula si to o Rebecce?“začala Camilla s ohováraním. Pokrútila som hlavou a vyčarila som zaujatý pohľad. Roky praxe. Nechápem, že za to ešte nemám Oskara, alebo aspoň nejakú medailu.
„Nie, čo s ňou?“ opýtala som sa. Camilla sa škodoradostne uškrnula.
„Pamätáš sa, ako nám vtedy hovorila, ako má frajera z výšky?“ položila mi otázku a ja som prikývla. Camilla sa zachichotala. „Tak sme prišli na to, že si to vymyslela!“ Camilla sa začala neskutočne smiať. Ja som sa k nej už automaticky pridala. Ale Rebecce som sa nečudovala. Ak chcel niekto prežiť v takomto drsnom svete, prakticky nemal na výber. Buď to si niečo vymyslel, alebo mal naozaj takýto život. Bolo mi Rebeccy ľúto. Viem, že aj ona len chcela zapadnúť, len nechcela byť outsider. Teraz však bude ešte niečo horšie. Bude vyvrheľ. Nikto s ňou už neprehovorí, dokonca ku nej všetci budú ešte horší. Z týchto myšlienok ma vytrhla tupá prudká bolesť v ramene. Niekto do mňa vrazil „Dávaj pozor, kam chodíš, ty nemehlo!“ vyhŕkla som namysleným afektovaným tónom. Počas toho, ako do mňa ten chalan vrazil, spadli mi knihy. Ani som sa neunúvala zohnúť sa k nim. Som predsa niečo ako princezná školy. On mi ich pozbiera sám.
A tak sa aj stalo. Chalan sa zohol a pozbieral mi všetky knihy, ktoré predtým nechtiac zhodil. Narovnal sa a podával mi ich. Ja som sa však ledva pohla. Naše pohľady sa stretli a ja som od neho nevedela odtrhnúť oči. Mal také neskutočne žiarivé modré oči, ktoré ma akoby zhypnotizovali. Pod jeho jediným pohľadom som sa roztápala, celé telo mi brnelo, bolo napäté ako struna, a cítila som, že tep sa mi zrýchlil. Zvláštne, také nepoznané. S Joshom sa mi to nikdy nestalo, a ani s nikým.
„Prepáč, nechcel som,“ prehodil jednoducho, čo ma donútilo presunúť pohľad aj na jeho plné pery s čiernym piercingom obkolesené svetlým strniskom. Presne takým, aké boli jeho svetlé strapaté vlasy. Nestihla som si ho ale všimnúť lepšie, lebo Camilla ma už ťahala za ruku.
„Idiot nemotorný,“ sykla po ňom a už sme boli preč. Ako opantaná som kráčala za ňou. Cítila som sa ako v tranze. Kto to, sakra, bol? Chcela som sa otočiť, rozbehnúť sa za ním a spýtať sa ho na meno. Ale nemohla som. Mám v podstate zakázané naňho čo i len myslieť. Evidentne je to outsider a ja som Baille. princeznička školy, ktorá, mimochodom, chodí s Joshom!
Na podivné stretnutie som rýchlo zabudla, v podstate sa stratilo niekde v podvedomí mojej mysle.
Usadili sme sa na svoje miesta v triede a odrazu sme boli obkolesené hlúčikom dievčat. Ako ja som tie naivné sliepky nenávidela! Boli mrchy a všade za mnou doliezali. A ja som to musela trpieť.
Dnes ma ale vykúpilo to, že mi zazvonil mobil. Mamka. Asi jej poďakujem, lebo na ďalšie ohováranie Rebeccy som nemala náladu. Odišla som z hlúčika a zdvihla som telefón.
„Ahoj, mami!“ pozdravila som.
„Ahoj, srdiečko! Mám na teba prosbu. Mohla by si dnes vyzdvihnúť Lexiandruzo školy a odprevadiť ju na jej klavírny koncert? My s ockom budeme možno trošku meškať.“
„Samozrejme, mami,“ prikývla som a okrem iného som sa neskutočne potešila. Klavírnu hudbu milujem a počuť ju naživo je skvelé, len k tomu nemám veľa príležitostí, lebo princezná Baille nechodí na klavírne koncerty. Takto mám dostatočnú výhovorku.
„Vďaka, Baille,“ odvetila mama a zložila. Spokojná som vošla naspäť do triedy a opäť som zaujala svoje miesto vedľa Camilly.
„Tak čo? Ideme dnes na nákupy?“ zaštebotala nadšene. Ja som skleslo pokrútila hlavou. V skutočnosti som však bola neskutočne šťastná, že s ňou nemusím behať maratón po obchodnom centre. „Nemôžem. Práve mi volala mama, že musím Lexi vziať na nejaký jej blbý klavírny koncert.“ Pretočila som teatrálne očami.
„To je blbé.“ Zahundrala Camilla. „A nemôžeš sa vypariť nejako uprostred tej nudy?“
„Nemôžem, to už tam rodičia budú.“ Odvetila som.
„Baille, no tak, je to len hlúpy klavírny koncert!“ skríkla Camilla, aby ma presvedčila k úteku. Neoblomne som pokrútila hlavou. „Je to moja malá sestra, a okrem iného, nechcem dostať zaracha.“ Camilla by ma asi ešte bola presviedčala, ale našťastie zazvonilo. To ma zachránilo od nejakej trápnej hádky.
Keď tak nad tým premýšľam, ja svoj život nežijem, ja len prežívam zo dňa na deň. Ľudia, ktorí sú okolo mňa a nazývajú sa mojimi priateľmi, ma nepoznajú. Namiesto toho si ma pretvorili podľa svojho obrazu, teda na odpornú mrchu terorizujúcu polku školy. Namyslenú princezničku, ktorá namyslenosťou pohŕda. Som pokrytec. Som hrozný pokrytec, ktorý namiesto toho, aby bol sám sebou, sa schováva za masku. Za masku make-upu a namyslenosti. Za masku, ktorá zo mňa urobila netvora. Beštiu, ktorá pomaly, ale isto požiera aj to dobré, čo vo mne ostáva. Len sa modlím, aby zlo nezvíťazilo. Aby vo mne ostalo aspoň niečo dobré. Nechcem sa stať mrchou Baille aj v skutočnosti. Jednoducho nemôžem!
30.11.2016
zmätená Baille Hart
Part by Majka888
Hello! Tak, dnes je tu authors note odo mňa, rovnako, ako aj časť. :) Snáď príbeh zaujal, ďakujem za každú podporu príbehu, lebo pre mňa naozaj veľa znamená. Anyway, pokojne checknite môj alebo aj Lenkin profil, nájdete na nich ďalšie príbehy z našich "geniálnych" hláv. :D Hope U like it. ♥-M
YOU ARE READING
Hidden behind the mask
Fanfiction"Okúsia jed ľudských slov, až sa im zaryje hlboko do žíl a už nebude cesty späť. Už nezmeníte to, čo ste povedali, to, čo vám karma vrátila. Život je rovnováha, čiže všetko, čo niekedy opustí vaše ústa, sa vám vráti. Na to tiež väčšina ľudí nemyslí...
