Last look

Chapter 5

Po malej chvíli som sa spamätala a predsa odišla domov. Po celom Mexiku boli vycapené plagáty „Najväčšej skupiny na svete- One Direction.“ Všetci piati vyzerali tak nevinne.. V ich pohľadoch bolo niečo výnimočné..

Po príchode domov som sa zvalila na posteľ a nad všetkým premýšľala. O čo tomu blondiakovi išlo? Čo mi chcel povedať? Prečo mám pocit, že mu môžem veriť oveľa viac ako niekomu koho poznám dlhé roky? Bolo to tým ako sa na mňa pozeral? Nevedela som.. Bola som zmätená.

Pomaly som sa zodvihla z postele a pristúpila k notebooku. Zapla som youtube a do vyhľadávača napísala „one direction“. Začala som postupne počúvať každú z pesničiek. Pri počúvaní každej z nich som začínala postupne rozumieť o čo Niallovi išlo. Chcel mi dokázať, že ich hudba nie je o ničom, že nie sú ďalšou zo skupín, ktorí jednoducho prídu a odídu, že nie sú skupinou, ktorá si neváži to čo pre nich urobili fanynky. V tých pesničkách ukazovali svoju pravú tvár, to akí naozaj sú. Po hodine počúvania pesničiek som sa dostala k jednej, ktorá zmenila moje vnímanie. Ktorá jednoducho dokázala zmeniť môj pocit, že som úplne sama.
„Don't forget where you belong, home
Don't forget where you belong, home
If you ever feel alone, don't
You were never on your own
And the proof is in this song.“
Tí chalani prostredníctvom jednej pesničky dokázali to, čo sa nikdy nikomu nepodarilo. Dokázali do mňa vložil nádej a vieru, že tu jednoducho stále niekoho mám...

Po chvíli som sa zapozerala na hodinky. Bolo niečo po polnoci a ja som padala od únavy. Všetko som vypla a odišla sa osprchovať. Po chvíli som sa vrátila do izby a pri myšlienkach na 5 veršov pesničky, zaspala.

 *na druhý deň*

Po zazvonení budíka som sa ponaťahovala a po pár minútach vyliezla z postele. Ešte nikdy som sa tak neskutočne netešila z toho, že je víkend. Mohla som byť jednoducho sama, bez kohokoľvek. Pomaličky som sa dotackala do kúpeľne a v sprche na sebe pustila prúd horúcej vody. Zo sprchy som vyliezla jedine kvôli tomu, že mi zazvonil mobil. Rýchlo som k nemu dobehla a zapozerala sa na displej.
„EMILY“
Pohľad som sklopila a mobil hodila na posteľ. Nemala som chuť počúvať ju. Ešte stále som nedokázala vymazať z mysle obraz z predošlej noci. Vrátila som sa do kúpeľne a prečesala si mokré vlasy. Do izby som sa vrátila s cieľom obliecť si na seba čokoľvek, čo mi príde pod ruky. Po pár minútach mi mobil začal opäť zvoniť. Bolo mi viac než jasné, že je to Emily. So zlosťou som to zodvihla, aby som to už mala čo najskôr za sebou.
„ Áno?“
„ Soph, prečo mi nezdvíhaš? Musíme sa stretnúť. Môžem prísť k tebe?“
„ ..“
„ Soph, haló, počúvaš ma?“
„ Ehm, áno prepáč. Nehnevaj sa, ale chcela by som byť celý víkend sama. Nechcem nikoho vidieť.“
„ Toto sa mi nepáči Soph, čo ti je?“
„ Povedala som, že chcem byť sama! Daj mi pokoj Emily!“ zakričala som do telefónu a položila.
Nemohla som veriť, že som jej niekedy verila. Bola ako moja sestra. Brala som ju ako rodinu, ktorú som v princípe nikdy nemala. Dôverovala som jej, vedela o mne všetko. No stále mi v hlave vŕtalo ešte niečo- to čo mi povedal John. „ Nevieš o nej ešte neskutočne veľa vecí.“ .. čo tým dopekla myslel? Čo o nej ešte neviem?

Vytrhla som sa z myšlienok a opäť pristúpila ku skrini, z ktorej som vytiahla čierne tričko a modré kraťasy. Odišla som do kuchyne a na raňajky si pripravila müsli s mliekom. Rýchlo som to do seba nahádzala a zvalila sa do postele. Mobil, ktorý bol položený na nočnom stolíku, začal opäť zvoniť. S hnevom som sa pozrela na meno volajúceho. Tentokrát to nebola Emily, ale John. Neochotne som to zodvihla.
„ Čo chceš?“ opýtala som sa ho nevrlo.
„ Porozprávať sa s tebou.“
„ Strácaš čas. Nechcem s nikým hovoriť.“
„ Sophie, ja rozumiem, že ťa to zobralo, ale.. Pozri, môžeme sa stretnúť?“
„ A načo?“
„ Včera som ti hovoril, že o nej nevieš ešte veľmi veľa vecí. Soph, chceš už o nej vedieť všetko alebo nie?“
„ Neviem či chcem.“
„ Ak ti to nepoviem teraz, tak už nikdy. Soph, nikto okrem mňa sa neodváži ti niečo o nej povedať. Nikto.“
„ Prečo to robíš? Prečo si zrazu taký odvážny?“
„ Lebo mi je už všetko jedno. Uvedomil som si, že som bol hlúpy, keď som ti to tajil rovnako ako všetci. Mala si o tom vedieť už dávno.“
„ Tak kde sa chceš stretnúť?“ opýtala som sa nakoniec.
„ Ďakujem. Môžem prísť k tebe domov? Myslím, že tam budeme mať pohodlie.“
„ Príď.. budem ťa čakať.“
Zložila som. Tvár som si chytila do dlaní, zhlboka sa nadýchla a vydýchla.

Po necelej hodine mi zazvonil zvonček na dverách. Neochotne som sa postavila a pomaly odkráčala k dverám. Veľmi pomaly som odomkla a otvorila dvere.
„ Ahoj.“ prehovoril John a svoj pohľad okamžite uprel do zeme.
Bez slova som sa vrátila naspäť do izby a sadla si na posteľ. John sám pochopil, že z toho nie som práve nadšená. Vstúpil dnu, vyzul sa, zavrel dvere a prikráčal za mnou.
„ Sophie, nie som tu preto, aby som ti ublížil ešte viac. Chcem, aby si vedela komu si tak dlho verila. Ja viem, že týmto si možno vykopávam hrob, ale je mi to jedno. Nezaslúžiš si žiť aj naďalej v klamstve.“
Pohľad som uprela predsa len naňho a s pokojom v hlase povedala: „ Tak hovor, kým si to nerozmyslím.“
S otázkou v pohľade si sadol na stoličku pri stole a prehrabol si vlasy. Inokedy by som vnímala len to, že je to neskutočne sexi, no teraz mi to bolo absolútne ukradnuté. Pohľadom som mu naznačila, aby už konečne začal.
„ Tak dobre,“ povedal a zhlboka sa nadýchol, „ nebudem už viac mlčať.“
„ Dopekla hovor!“
„ Emily je nie len ľahkým dievčaťom. Vezie sa vo veciach, o ktorých každý rád mlčí.“
„ Akých veciach?“
„Ona.. je žena, ktorá manipuluje s celým svetom. Každý skáče tak ako ona píska. Aj ten najsilnejší chlap má z nej strach. Každý o nej vie, že je schopná niekoho zabiť. A ak to neurobí ona sama, tak prinúti niekoho iného, kto to za ňu urobí. Niekomu stačí to, že sa s nim Emily vyspí, iný chcú za to drogy, ktoré predáva po celej škole. Myslíš, že prečo sa okolo nej vždy točia všetci chalani? Jedným ide o sex, a tým druhým o drogy.“
„ Ale prečo ju už nevyhodili? Prečo si to nepovedal riaditeľovi? Na čo ešte čakáš?“
„ Pozri Soph, bolo jedno dievča, ktoré sa to odvážilo povedať riaditeľovi, ale nič tým nedosiahla. Všetci vedia, že Emily ho má v hrsti. Ten idiot stojí na jej strane, verí len jej. To dievča zomrelo pár dní potom ako to povedalo riaditeľovi. Odvtedy každý jeden mlčí, lebo má strach.“
„ Neverím, že by bola Emily schopná niekoho zabiť. To nie..“
„ Je ťažké tomu uveriť.. ja viem.. Nikto tomu nechce veriť. Emily vyzerá navonok tak nevinne a priateľsky, no nie je taká. Sophie, prosím ťa, neohroz sa. Nikdy neurob nič proti Emily, zničí ťa. Ublíži ti. Nechcem, aby sa ti niečo stalo.“ povedal a z očí sa mu vykotúľali drobné kvapky sĺz, ktoré mu začali stekať po lícach.
„ John, myslím, že by si už mal ísť. Nechcem o tom dievčati už nikdy nič počuť. Pre mňa je mŕtva. Odíď. Choď preč. Nevolaj mi, nehľadaj ma. Nechaj ma na pokoji.“
„ Sophie, je mi to ľúto,“ dopovedal, postavil sa, utrel si slzy a vybral sa smerom k dverám.
Kráčala som za nim. Otvoril dvere a ešte sa naposledy sa na mňa pozrel. Pokrútil hlavou a vyšiel von.
„ John, a ty tu čo robíš?“ opýtala sa ho Emily, ktorá kráčala po schodoch.
Obaja sme sa zarazili a zapozerali sa na seba. Vedela som, že jej John nepovie pravdu. Nemohol. Bál sa.
„ Prišiel som jej povedať kto si Emily. Myslím, že tu už len strácaš čas. Pre ňu si mŕtva.“
Pohľad, ktorým sa naňho pozrela sa mi ani trochu nepáčil. Bolo v ňom toľko hnevu a nenávisti.
„ Soph, dúfam, že mu neveríš. Nevie o mne vôbec nič! Čokoľvek ti nahovoril, vyhoď si to z hlavy. Poznáme sa už dlho Soph, neverím, že by si viac verila jemu ako mne.“
„ Emily predstav si, že verím viac jemu ako tebe. Odíď. Tu už nemáš čo robiť. Môžeš byť rada, že ti ešte jednu nevylepím. Vypadni Emily. Pre mňa si nikto!“

Z pohľadu Emily:
„ ... si nikto!“
Svoj pohľad som opäť zabodla na Johna. Vedela som, že nemá význam tu strácať čas. Sophie zabuchla dvere priamo pred mojim nosom. John sa vydal smerom dole. Zastavila som ho pred bytovkou.
„ Stoj ty hajzel. Pozri sa mi do očí! Kde si nabral toľko odvahy? Hmm? Doteraz si mal vždy nasrané v gatiach! Stačilo, aby som sa k tebe čo i len priblížila a dobre, že si ma neprosil na kolenách, aby som ti neublížila..  a zrazu urobíš takúto hlúposť? John, dobre vieš, že ja som si srandu nerobila. Práve si si vykopal vlastný hrob, do ktorého čoskoro spadneš. Už navždy, nikdy sa odtiaľ nedostaneš.. a vieš prečo? Pretože už teraz si viac mŕtvy ako živý. Urobil si tú najväčšiu chybu vo svojom živote. Varovala som ťa. Konečne spoznáš, kto som!“
Bez slova na mňa pozeral. Preletela som okolo neho ako vietor. Stál na mieste a už teraz sa modlil, aby som si to rozmyslela, ale mýli sa. Zradil ma a za to bude pykať! Toto je posledný krát čo ho vidím živého. Bude ho škoda, ale takých ako je on, je na tamto svete ešte veľmi veľa... chuderka Sophie, tak veľmi musí byť teraz sklamaná. Ach.. len, aby neskončila rovnako ako jej podarený kamarát.. Ja neprehrávam.. mňa nikto neporazí!