Last look

Chapter 3

„ Chcem sa s tebou o niečom porozprávať, ale chcem sa rozprávať mimo školy. Len ty a ja.“
„ Mám z teba strach. Čo odo mňa chceš? Nikdy si nemal potrebu so mnou hovoriť. Môžeš mi aspoň naznačiť o čo ide?“
„ Nie prepáč. Naozaj to nechcem rozoberať tu. Tak pôjdeš so mnou niekam?“
„ A kam? Kedy?“
„ Dnes večer o ôsmej. Prídem po teba.“
„ Tak teda dobre, pôjdem, že si to ty. Nenechám si to utiecť.“
Zasmial sa a dlaňou mi prešiel po líci.
„ Už sa neviem dočkať Soph. Verím, že budeš ešte krajšia ako si teraz. Vidíme sa neskôr. Ahoj.“
„ Ahoj.“
Oprela som sa o skrinku a nad všetkým ešte chvíľu premýšľala. Pripadalo mi to neskutočne zvláštne. John ma pozval von a to čo mi chce povedať je niečo čo o čom nechce hovoriť v škole. Nemám ani najmenšie tušenie o čo by mohlo ísť.
„ Soph, som rada, že ťa vidím.“ pribehla ku mne Em a silno ma objala.
„ Kde si dočerta bola?“
„ Prepáč, ale nemohla som jednoducho prísť na hodinu.“
„ Prečo?“
„ Nebuď zvedavá. Jednoducho som musela niečo urobiť. Ideme na ďalšiu hodinu?“
„ Ty pokojne choď, ja si ešte zbehnem do bufetu niečo kúpiť. Chceš aj ty?“
„ Nie, vďaka. A vieš čo? Pôjdem s tebou.“
Len som sa jemne pousmiala a zamierila smerom do bufetu.
„ Sophie, čo robíš večer?“
„ Prečo sa pýtaš?“
„ Čo by si povedala na to, keby sme si niekam konečne vyrazili? Je piatok, máme voľno, prečo si konečne trochu neužiť?“
„ Ehm.. Em, prepáč, ale večer už niečo mám, skoro som na to zabudla. Možno inokedy.“
„ A čo je také dôležité, aby si ma vymenila?“
„ Skôr kto.“ povedala som, žmurkla na ňu a z pultu si zobrala to čo som si kúpila.
Otočila som sa a vydala sa opäť smerom ku skrinkám. Em za mnou len bez slova behala a radšej sa ma na nič nepýtala.
„ Ahojte, Em môžem s tebou hovoriť?“
„ Jasné. Soph, prosím počkaj ma. Hneď som pri tebe.“

Z pohľadu Em:
Sophie som povedala len krátku vetu, po ktorej som sa začala venovať tomu kto sa túžil so mnou rozprávať. Odišli sme o trochu ďalej, aby Soph nepočula o čom sa zhovárame.
„ Tak čo sa deje James?“
„ Potrebujem ťa vidieť. Neustále sa motáš okolo tej hlupane, kedy sa konečne začneš venovať aj mne? Chýbaš mi.“ povedal a oprel ma o stenu. Svoju ruku presunul na môj zadok a opatrne ma pobozkal na krku.
„ Hej James, dosť. Dobre vieš, že Soph je moja priateľka a výborne mi kryje chrbát vtedy, keď to naozaj potrebujem. Musíš sa s tým zmieriť. A teraz sa odstúp, nech si nikto nevšimne, že my dvaja spolu niečo máme. Dobre vieš, že to musí zostať našim tajomstvom.“
„ Ale tie tajomstvá si už niekam konečne strč! Už ma nebaví byť niekým za koho sa hanbíš? Čo je to s tebou? Zabúdaš na všetko čo sme prežili? Na všetky tie noci strávené spolu? Prestaň byť dievčatkom a začni byť ženou, ktorou dokážeš byť. Čakám ťa večer. Ak neprídeš, všetci sa dozvedia, kým vlastne si Em. A ver, že osobu, ktorú to najviac zraní bude práve Sophie. A to hádam nechceš, však?“
Pokúsila som sa mu vlepiť facku, ale zastavil ma. Pevne mi schmatol ruku a odtiahol do kúta.
„ Hej maličká, dobre vieš, že toto nie je hra, v ktorej velíš ty. Tu prikazujem ja a ty sa tomu musíš prispôsobovať zlatko. Nerád sa ti vyhrážam, ale vidím, že zabúdaš na to, kto som ja a čo pre teba znamenám.“
„ Pusť ma, bolí to.“
„ Pozri sa Em, buď prídeš alebo zistíš kto som.“
„ Nemusíš sa báť. Prídem. Stretneme sa tam kde vždy.“
„ To sa mi páči.“
Opäť ma oprel o stenu a na pery mi vlepil jeden z jeho sladkých bozkov. Usmial sa a odišiel. Po malej chvíli som sa vrátila k Sophie, ktorá sa na mňa nechápavo pozerala, no vedela, že je lepšie nič neriešiť.
„ Soph, prepáč, ale vieš aký je James. Tak ideme?“
„ Nie neviem aký je. A myslím, že neviem ani to, aká si naozaj ty.“
„ Čo je to s tebou?“
„ Viem, že mi niečo tajíš, ale to nie je moja vec. Poďme.“
„ Sophie aj ty mi niečo tajíš a neriešim to, tak ani ty nerieš to čo by si nemala.“
Pokrútila hlavou a odkráčala preč. James bol schopný urobiť čokoľvek, len aby sa ku mne dostal. Bol by schopný povedať Soph kto som, že nie som tá, za ktorú ma má. Musím to urobiť. Musím ísť za Jamesom a aspoň na pár dní mu zavrieť hubu. Je mi ľúto, že nie som k Soph úprimná, ale taký je život. Tí, o ktorých si myslíme, že sú našimi najlepšími priateľmi, sú v skutočnosti našimi nepriateľmi. Soph je len hlúpa a naivná a raz zistí, že sa len mýlila, ale ja nemám inú možnosť. Kryje mi chrbát vtedy, keď to najviac potrebujem a to mi celkom vyhovuje...

Z pohľadu Sophie:
Vstúpila som do triedy a pohľad okamžite uprela na Johna. Sedel v lavici a niečo si čmáral do zošita. Akonáhle si ma všimol, prestal písať a venoval mi jeden zo svojich najkrajších úsmevov. Jemne som sa pousmiala a zamierila k svojej lavici. Posadila som sa a opäť raz začínala premýšľať nad večerom. V žiadnom prípade sa o tom nesmela dozvedieť Em. Určite by ma zabila. Em si sadla vedľa mňa a hrala sa na mobile. Nevenovala mi ani len najmenší pohľad. Hlavu som o trochu vytočila do strany a zapozerala sa na Johna, ktorý ma neprestajne sledoval.
„ Poď sem. Chcem ti niečo povedať.“ povedal a jemne sa usmial.
Pozrela som sa na Em, ktorá ma ani trochu nevnímala. Využila som to a opatrne pristúpila k Johnovej lavici.
„ Čo chceš? Dobre vieš, že to nie je bezpečné, keď je tu Emily.“
„ Tu máš. To je moje číslo. Cez hodinu mi napíš niečo pekné.“
Nechápavo som sa naňho pozrela a papierik s jeho číslom si opatrne vložila do vrecka nohavíc. Vrátila som sa k Em, ktorá zo mňa však tentokrát neodtrhla pohľad ani na sekundu.
„ Kde si bola?“
„ John chcel niečo vedieť, je na tom niečo zlé?“
„ Nie, len mi je zvláštne, že sa vy dvaja rozprávate a že chcel niečo práve od teba.“
„ Neviem, prečo by to malo byť zvláštne. Sme spolužiaci. Je to normálne alebo ti na tom niečo prekáža?“