Last look

Chapter 8

    „Dcérka.."
So zdesením som na ňu pozerala a mlčala. Vyzerala ..ináč. Nie tak ako keď nás opustila. Mala na sebe tie najdrahšie veci a šperky.
„Povedz niečo.."
Mala som sto chutí zavrieť jej dvere pred nosom. Nerozumela som, prečo sa po toľkých rokoch vrátila a prečo sa tvári, že jej na mne záleží.
„Sophie, prosím. Dovoľ mi sa s tebou porozprávať."
„Ty už nemáš právo sa so mnou rozprávať. Neviem kto si a ani to už nechcem vedieť."
„Prečo si taká? Všetko ti môžem vysvetliť.."
„Nechcem nič počuť. Odíď. Žiadam ťa o to."
„Neodídem kým si ma nevypočuješ. Sophie, ešte stále som tvojou matkou hoci som ťa opustila. Dobre vieš, že som to nemala ľahké."
„Keď si odišla, tak som to ľahké nemala ani ja. A netrápilo ťa to. Tak neviem, prečo by som mala teraz počúvať ja teba."
„Poďme sa prosím ťa prejsť. Porozprávame sa a pochopíš veľa vecí. Prosím."
„Dobre, pôjdem. Ale po tomto rozhovore ma už nikdy viac nevyhľadáš."
„To ti nemôžem sľúbiť."
„Ale môžeš.."
Rýchlo som sa obula a zamkla som dvere.
„Tak choď."
„Sophie, buď ku mne trochu milšia prosím. Nechcem od teba až tak veľa. Zoberiem ťa do jednej nádhernej kaviarne, je síce trochu drahá, ale na tom nezáleží."
„Ak ti to urobí radosť.."
Po malej chvíli sme už sedeli v prepychovej kaviarni. Všetko tu vyzeralo tak draho.
„Dcérka, tak dlho som ťa nevidela. Si krásna.."
Chytila ma za ruku a do očí sa jej nahrnuli slzy. Svoju ruku som však so zlosťou stiahla.
„Nedotýkaj sa ma."
„Prepáč.."
„Tak hovor, čo si mi chcela povedať."
„Sophie.. viem, že mi nikdy neodpustíš, že som ťa nechala samú s otcom. Ale musela som. Sama vieš, že som bola mimo a ubližovala som ti. Aj keď mi neuveríš, nechcela som v tom pokračovať, ale bolo to silnejšie ako ja a jediný spôsob bolo nechať ťa samú. Myslela som si, že je to jediný spôsob akým ti už viac nebudem ubližovať. Odišla som. Chcela som začať od znova. Chcela som niečo dokázať, niekam sa dostať, aby si na mňa po tom všetkom mohla byť opäť hrdá. Pracovala som tak ako som mohla. Časom som sa dokázala vzdať alkoholu a odišla som na liečenie aj vďaka môjmu manželovi. Pomohol mi sa dostať z toho najväčšieho dna a s jeho pomocou som dnes iná osoba. Mám prácu, peniaze, ktoré som ti nikdy nemohla dať; a život aký mi tvoj otec nikdy nemohol dopriať. Konečne cítim, že ma niekto skutočne ľúbi.. a že je som mnou preto aká som a nie preto, že som žena a dokážem roztiahnuť nohy. Tak rada by som ti ho predstavila. Je iný ako tvoj otec, oveľa lepší."
„To je síce pekné, ale prepáč mi, no netúžim ho spoznať. Je mi ukradnutý rovnako ako aj ty. Strč si svoje peniaze niekam. Ja som sa ako mladá kvôli tebe musela ponižovať, aby som sa dokázala postarať nielen o seba, ale aj o otca. A to, že mi tu teraz povieš aká si šťastná mi už nevráti tie roky ponižovania sa. Nenávidím ťa, zničila si mi život a ak ťa aj niekedy nazvem svojou matkou, tak to nebude preto, že ťa za ňu stále považujem, ale preto, že aj napriek všetkému si ma porodila. A netvár sa, že ti na mne stále záleží.. ak by som mala čakať na to, že sa raz vrátiš, tak som už dávno mŕtva. A ak ťa to doteraz nezaujímalo, tak ťa to nemusí trápiť ani naďalej. Maj sa."
„Dcérka.."
„Pre teba som už len Sophie Clarke. Nič viac a nič menej."
Vybehla som z kaviarne a rozbehla sa do parku.

Z pohľadu Nialla:
„Chalani, bude mi to tu chýbať."
„Aj nám Niall, ale nedá sa nič robiť. Musíme ísť ďalej. Fanušičky na nás čakajú."
„To áno.."
Zapozeral som sa pred seba. Opäť to dievča, ktoré sme tu nedávno stretli. Opäť plakala.
„Chalani, musím si niečo vybaviť. Dobehnem vás."
„A čo také ty draku?" podrypol Liam a zasmial sa.
„Je niekto, kto ma potrebuje."
„Tak dobre.. pôjdeme do hotela."
Pomaly som sa k nej priblížil.
„Môžem si prisadnúť?"
Zapozerala sa mi do očí.
„Pokojne, už som aj tak na odchode."
Postavila sa a chystala sa na odchod.
„Nie, počkaj, prosím."
Chytil som ju za ruku a zapozeral sa jej do uplakaných očí.
„Spomínaš si na mňa?"
„Áno.."
„Neodchádzaj. Nechcem ti ublížiť. Iba pomôcť. Ver mi, prosím."
Sadla si vedľa mňa a zapozerala sa na mňa.
„Je to zvláštne, ale aj napriek tomu, že ťa nepoznám, verím ti viac ako vlastnej matke a kamarátke."
„Tak by to nemalo byť, ale teší ma, že mi veríš. Čo sa stalo? Prečo plačeš?"
Pohladil som ju po tvári a utrel jej slzy.
„Z mojej ex-kamarátky sa vykľula šľapka a vrahyňa. A aby mi nebolo málo, tak sa po 15 rokoch objaví moja matka, ktorá ma opustila a myslí si, že jej odpustím a dojmem sa nad jej „životným osudom". Nie je to smiešne? Môj kamarát je mŕtvy.."
„To mi je ľúto.."
„Nepotrebujem tvoju ľútosť."
„Nie, prepáč, ale neviem čo na to povedať. Tak rád by som ti pomohol, ale neviem ako."
„Si zlatý, že mi chceš pomôcť, ale toto si musím vyriešiť sama... veď aj tak už nikoho nemám."
„Prepáč, ale máš mňa. Spomeň si na to, čo som ti hovoril minule. A na tie piesne. Nie si sama a hoci o tebe neviem vôbec nič, ani to ako sa voláš, môžeš mi veriť, že urobím čokoľvek, aby si sa aspoň na chvíľu usmiala."
„Ďakujem..ale nie je nič čo by mi pomohlo."
„Ale je.."
Pritiahol som si ju k sebe a silno ju objal.
„Vyplač sa.. plač.. som tu s tebou a neodídem, to ti prisahám."