Last look

Chapter 9

    „Prečo to robíš?" opýtala som sa neisto a pomaly sa od neho odtiahla utierajúc si slzy.
Mlčal. Iba mlčky hľadel do mojich očí. Bolo to zvláštne. Nechcela som tu viac zostať, hoci som mala pocit, že mu môžem dôverovať. Pomaly som sa postavila stále uprene zahľadená do jeho nebesky modrých očí.
„Tak ak mi nevieš odpovedať, tak ja pôjdem.. Ešte raz ďakujem za všetko." povedala som a chystala sa odísť, no zastavil ma.
„Nie, prepáč, počkaj ešte. Neviem, čo ti mám povedať, vieš.. Jednoducho mám pocit, že si sama a po tom čo si mi povedala, by som ti rád pomohol. Akokoľvek. Povedz mi ako sa voláš, prosím."
„Som Sophie, Sophie Clarke."
„Sophie, môžem ťa niekam pozvať? Aspoň prídeš na iné myšlienky."
„Nemyslím, že je to vhodné. Už si ťa aj tak všimli tvoje fanynky a práve za tebou bežia. Už pôjdem."
„Uvidím ťa ešte?"
„A prečo ma chceš vidieť?"
„Už som ti povedal, že ti chcem pomôcť. Prosím, zober si to," povedal a podal mi malý papierik „ak niečo budeš potrebovať, len zavolaj."
Usmiala som sa a odišla. Ešte som sa za seba po chvíli otočila, no už som len videla ako skupinka mladých dievčat oblečených v tričkách 1D šťastne pištia a plačú pretože ho vidia naživo a môžu sa s ním odfotiť. Bolo pekné vidieť ako ho majú rady.
Kráčala som domov a v ruke neustále pevne zvierala papierik s jeho telefónnym číslom.
Keď som prišla domov, papierik som položila na svoj stôl a hodila sa do postele. Opäť som nad všetkým začala premýšľať. Hlavne nad Johnom. Riskoval svoj život len preto, aby mi povedal pravdu o Emily. Avšak, už sa mu nikdy za to nepoďakujem. Bol mŕtvy.. stále som nedokázala prijať fakt, že za tým všetkým stojí Emily. Aj keď som to nemala potvrdené, bolo jasné, že to urobila ona. Napadlo mi ísť opäť k Johnovi domov. Predtým som odtiaľ rýchlo odišla, muselo to byť zvláštne. Opatrne som sa postavila a zo skrine vytiahla kabát, pretože vonku začínalo poriadne fúkať. Pomalým krokom som opustila svoj byt a kráčala k Johnovi domov. Opatrne som zazvonila a počkala kým mi niekto neotvorí. Prišla mi otvoriť jeho mama a pozvala ma ďalej.
„Ako sa máte?" opýtala som sa a priateľsky ju pohladila po chrbte.
„Ako by som sa asi tak mala.. prišla som o svojho jediného syna.."
Pri týchto slovách sa jej do očí opäť nahrnuli slzy a klesla na stoličku vedľa dverí. Kľakla som si k nej a svoje ruky vložila do jej studených dlaní.
„Pani Watsonová, je mi to ľúto, naozaj. Ale, skúste to brať tak, že teraz mu už nič nehrozí."
„To ja viem Sophie, viem, že je na lepšom mieste a je oňho postarané, ale bolí ma, keď viem, že mal ešte celý život pred sebou a niekto mu ho len tak zobral. Chcem nájsť toho, kto mu to urobil. Ten človek za to musí pykať. Prosím, ak niečo vieš, pomôž mi."
Sťažka som preglgla a postavila sa. Nevedela som či jej to mám povedať.
„Môžem dostať pohár vody, prosím?" dostala som zo seba nakoniec a zložila si kabát.
Len jemne prikývla a odkráčala do kuchyne, z ktorej na mňa zakričala, aby som si išla sadnúť do obývačky. Akonáhle som tam vkročila, myslela som, že už mám halucinácie.
„Emily?" opýtala som sa neveriacky a prebodávala ju pohľadom.
„Sophie, aké prekvapenie. Čo ty tu robíš?"
„To isté sa pýtam aj ja.."
„Prišla som sa Johnovou mamou, myslím, že v tej ťažkej chvíli, keď niekto zabil jej syna, potrebuje oporu."
„Ako môžeš byť taká pokrytecká? Emily, ja viem, že za to, čo sa mu stalo môžeš ty."
„Ja? To určite nie..s Johnom som vychádzala vždy dobre, neviem prečo si myslíš, že by som mu niekedy ublížila."
„Emily, prestaň sa hrať na niečo čo nie si a priznaj sa. Raz sa aj tak všetci dozvedia kým si."
„A kto im to povie? Ty?" povedala a začala sa „diabolsky" smiať. „Soph, radím ti, aby si mlčala ak nechceš skončiť ako John. Pozri čo sa mu stalo, niekto ho zabil.. na MÔJ príkaz.. ja s jeho smrťou v podstate nič nemám, ale zradil ma a dostal to, čo si zaslúžil."
V tom momente sme začali rozbitie pohára. Obzreli sme sa a v dverách uvideli pani Watsonovú. Pohľad mala zabodnutý do Emily a neveriacky krútila hlavou zo strany na stranu.
„Pani Watsonová, pomôžem vám." prehovorila a podišla k nej s myšlienkou, že jej pomôže. Akonáhle sa k nej však priniesla na tým svojich opätkoch, Johnova mama okamžite ustúpila a s nechuťou jej hľadela do očí. Vedela som, že to musela počuť. Bolo to kruté, ale chcela vedieť, kto za to môže.

*z pohľadu pani Watsonovej*
Sophie ma poprosila o pohár vody. Odkráčala som do kuchyne a zakričala na ňu nech počká v obývačke. Zabudla som jej povedať o tom, že je u nás Emily, pretože sa sama hrozne trápila nad tým, čo sa môjmu synčekovi stalo. Boli spolužiačky a pokiaľ viem, tak aj kamarátky, takže sa určite poteší keď ju uvidí a poskytne jej podporu. Dievčatá sa rozprávali, no nepočula som všetko. Zo skrinky som vytiahla pohár a naliala Sophie vodu. Zobrala som pohár a pomalým krokom sa vrátila do obývačky. Nerada počúvam rozhovory, ale teraz som urobila výnimku.
„Emily, prestaň sa hrať na niečo čo nie si a priznaj sa. Raz sa aj tak všetci dozvedia kým si."
„A kto im to povie? Ty?" povedala Emily a začala sa „diabolsky" smiať. „Soph, radím ti, aby si mlčala ak nechceš skončiť ako John. Pozri čo sa mu stalo, niekto ho zabil.. na MÔJ príkaz.. ja s jeho smrťou v podstate nič nemám, ale zradil ma a dostal to, čo si zaslúžil."
Keď som toto počula, ani som si neuvedomila, ale pohár s vodou som pustila na zem. Sklo sa rozletelo po obývačke a voda vytvorila za dverami mláku. Obidve sa na mňa so zľaknutím zapozerali. Svoj pohľad som však zabodla do Emily a neveriacky krútila hlavou. Nemohla som uveriť tomu, čo som práve počula, tomu, čo vyšlo z úst Johnovej bývalej frajerky. Prišlo mi zle. Ona sa ku mne okamžite rozbehla s nápadom, že mi pomôže pozbierať sklo z pohára. Ustúpila som a s nechuťou jej hľadela do očí. Ruku som si priložila na ústa a chvíľu premýšľala. Pohľad som náhle uprela na Sophie. V jej očiach bola ľútosť, že som sa to dozvedela, no na druhej strane sama som to chcela vedieť. Teraz predo mnou stála osoba, ktorá ma pripravila o to jediné dieťa, ktoré som mala. Preglgla som a rozpačito obišla Emily, ktorá sa snažila pozbierať zvyšky skla. Pristúpila som k Sophie, ktorá ma chytila okolo ramien a jemne hladila.
„Je mi to ľúto pani Watsonová, ale takáto je pravda." pošepkala a zahľadela sa do zeme.
„Emily, prestaň zbierať to sklo a pozri sa mi do očí." zakričala na ňu.
Emily sa pomaly postavila a s úsmevom sa zapozerala na pani Watsonovú. Avšak jej úsmev čoskoro zamrzol.
„Čo sa deje Anne?" opýtala sa a opäť prikráčala k Johnovej mame.
„Anne? Pre teba som už len pani Watsonová ty vrahyňa."
Emily zabodla pohľad do Sophie a chcela ju schmatnúť, ale nedovolila som jej to.
„Môžem vám to vysvetliť Anne, len mi dajte šancu. Vy viete, že som Johna milovala viac ako svoj život."
„Nie neviem.. a myslím, že keď si bola niečoho takého schopná, tak si ho nikdy nemilovala. Prečo si to urobila? PREČO?! Čo také ti urobil môj syn?! HOVOR!"
„Zradil ma, tak, že nešlo urobiť nič iné. Jednoducho som ho varovala, no on nepočúval a prezradil o mne veci, ktoré mali navždy zostať tajomstvom. A varujem ťa, Sophie, ak niečo o mne povieš jeho mame, skončíš rovnako ako ON. Dovidenia Anne." zvrtla sa na opätku a povýšenecky odišla.
„Sophie, čo o nej vieš? Povedz mi to, prosím.."
„Pani Watsonová, nemôžem. Viem, čoho je Emily schopná.."
„Sophie, spolu sme silnejšie ako ona, povedz mi to prosím a ja sľubujem, že sa ti nič nestane. Ale nemôžem dovoliť, aby táto osoba aj naďalej behala po slobode."
Zapozerala sa mi do očí, no potom klesla na gauč a tvár si zakryla dlaňami. Úplne zbledla. 

*P.S. vote a koment určite poteší :)