Last look

Chapter 7

Z pohľadu Sophie: 

Zobudila som sa so zvláštnym pocitom. Nedokázala som ho presne opísať- tlak na hrudi spojený s miernou nevoľnosťou- takto sa u mňa bežne prejavoval strach, neistota. Pomaly som vyliezla z postele a dotackala sa do kúpeľne s cieľom dať sa ako tak dokopy. Celý čas ma však prenasledoval ten istý zlý pocit ako pri prebudení. Pustila som na seba studenú vodu a snažila sa aspoň chvíľku nad ničím nepremýšľať. Kvapky ľadovej vody dopadali na moje prekvapivo nahé telo a chladili mi každučký kúsok na ňom. Mala som pocit ako keby som zo seba konečne zmyla všetku špinu, ktorú som za posledné dni na seba nahromadila- pocit úľavy. Po chvíli som zastavila kohútik a vyliezla zo sprchy a odvážne sa zapozerala do zrkadla. Stres mi nikdy nerobil dobre, no tentokrát sa následky prejavili až príliš- opuchnuté oči ako ešte nikdy, vlasy strapaté a prvýkrát neupravené- takto by som dokázala pokračovať ešte celé hodiny. Ešte raz som si opláchla tvár a osušila ju.
Dnes som nemala v pláne nikam chodiť takže som sa nejakým zbytočným make-upom ani nezapodievala. Vrátila som sa do izby, aby som na seba hodila nejaké čisté oblečenie, no to čo som pred sebou uvidela ma zarazilo. Zo zrkadla na mojej skrini si niekto urobil papier a červeným rúžom napísal nápis „Prídem si aj po teba Sophie, John bol iba začiatok. xx"

Čo to malo znamenať? Kto to urobil? John bol len začiatok? Čo sa mu stalo? Uvedomila som si, že môj zlý pocit mal určite niečo spoločné práve s týmto. Aj keď som si po chvíľke strávenej v kúpeľni myslela, že dnes nikam nepôjdem, plán sa zmenil. Musela som zistiť čo sa stalo s Johnom, či ide iba o vtip alebo mu niekto skutočne ublížil. Okamžite som na seba hodila rifle a tričko a bežala do kuchyne, aby som sa aspoň napila vody. Na nič iné som chuť nemala. Vrátila som sa späť do izby a obula si botasky. Bežala som k dverám, ktoré som následne s rachotom za sebou zavrela. Ako zmyslov zbavená som vybehla na ulicu a vybrala sa k Johnovi domov.

*u Johna doma*

Opatrne som zaklopala a čakala, že mi niekto otvorí dvere. Asi po minúte sa dvere pomaly otvorili a vo dverách sa zjavila uplakaná tvár jeho mamy.
„ Ako ti môžem pomôcť?" opýtala sa ma a zapozerala sa do zeme.
„ Som Johnova spolužiačka a priateľka. Môžem ho vidieť?"
„ Rada by som ti povedala, že áno, ale .."
„ Ale? Stalo sa niečo? Nie je tu?"
„ Poď ďalej.. nechcem o tom hovoriť tu.."
Pomaly som vošla dnu a nasledovala jeho mamu do obývačky. Sadla si na gauč a tvár si chytila do dlaní a rozplakala sa.
„ John je mŕtvy.. zabili ho.. ráno ho našli v lese ako .. ako nehybne leží postrelený.. nemohli mu pomôcť.. bolo už neskoro.."
Po tejto správe som si musela sadnúť aj ja. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ale snažila som sa ich udržať. No pri pohľade na jeho mamu som ich dlho udržať nedokázala. Bola zničená- prišla o syna.. Nerozumela som tomu.. kto by bol toho schopný? Prečo mu to urobili? ...
„Emily" vykríkla som a zakryla si ústa dlaňou s previnilým výrazom.
„ Aká Emily? O čom to hovoríš? Myslíš tú Emily, ktorá kedysi chodila s Johnom?"
„ Áno tú.."
„ Ráno tu bola, hneď ako sa to dozvedela.. vyzerala príšerne.. plakala.. bolo mi jej ľúto.. Johna stále milovala, veľmi ju to vzalo.. chúďa dievča.."
„ Prepáčte mi, ale budem už musieť ísť. Je mi to neskutočne ľúto. Sľubujem vám, že na jeho pohrebe budem, ale teraz nepomôžem nikomu tým, že tu budem sedieť a plakať.. nevráti nám ho to.. Ešte raz prepáčte.. Dovidenia."
Pomaly som sa postavila a kráčala k dverám. Ešte raz som sa obzrela za jeho mamou, ktorá už opäť iba plakala. Otvorila som dvere a čo najrýchlejšie kráčala preč.
Bolo viac než jasné, že za jeho smrťou stojí Emily. To nebola náhoda. Jeho mamu možno oklame jej sladkými rečičkami, ale mňa nie. Netuším čo ešte urobím, ale nenechám to tak...

Vrátila som sa naspäť domov. Zvalila som sa na posteľ a zapozerala sa na zrkadlo na skrini. Nápis na nej ešte stále bol a nútil ma nad tým všetkým premýšľať.
*cŕŕŕn*
Hlavu som prudko otočila smerom k dverám. Kto to mohol byť? Aj keď nechtiac, ale postavila som sa z postele a vybrala sa k dverám. Pomaly som otvárala, no osobu, ktorá tam stála by som najradšej už nikdy nevidela...