Last look

Chapter 6

Kráčala som preč najrýchlejšie od toho zradcu. Nemalo zmysel strácať čas. Ten človek sa nedožije ani zajtrajška a ak sa tak nestane tak sa viac nevolám Emily. Vytiahla som mobil a zavolala Jamesovi.

„ Čo je zlatíčko? Chýbam ti?"

„ Nie, potrebujem od teba pomoc."

„ Akú pomoc? Dobre vieš, že to nebude zadarmo miláčik.."

„ Potrebujem sa niekoho zbaviť a to už navždy. Pomôžeš mi, však?"

„ A čo keby si sa konečne niekoho zbavila aj sama? Minule ti to išlo výborne."

„ Nemusíš sa báť, budem tam, ale vraždiť? Nie, ďakujem. No taak.. dobre vieš, že za to dostaneš viac."

„ Tak teda dobre.. na kedy niekoho potrebuješ? A koho sa to vlastne chceš zbaviť?"

„ Johna. Potrebujem, aby zomrel ešte dnes. Nechcem, aby sa ten smrad dožil rána."

„A čo také ti urobil?"

„Prezradil tej hlupani Sophie všetko o mne."

Namiesto odpovede už bolo počuť len Jamesov smiech.

„ Ach Emily, ty sa nikdy nezmeníš, ale dobre, zoženiem ti niekoho ešte na dnes večer. Dám ti vedieť. Pa."

Položila som, nasadila si okuliare a kráčala naprieč tme, ktorá obklopovala celé hlavné mesto Mexika.

Z pohľadu Sophie:

Po zabuchnutí dverí som bežala do kuchyne a napila sa vody. Stále som nemohla uveriť, že z niekoho komu som verila sa vykľul niekto koho musím nenávidieť. Emily bola nebezpečná.. mala som strach z toho ako to teraz všetko bude. Ostala som sama.. úplne sama. Tak rada by som verila, že toto všetko je len nočná mora a keď sa zajtra zobudím tak bude všetko také ako predtým... no cítila som, že také to už nikdy nebude..

Z pohľadu Johna:

„Práve si si vykopal vlastný hrob, do ktorého čoskoro spadneš. Už navždy, nikdy sa odtiaľ nedostaneš.. a vieš prečo? Pretože už teraz si viac mŕtvy ako živý."

Neustále sa mi v hlave premietali veci, ktoré mi povedala Emily. Mal som strach. Viem čoho je schopná. Zničí ma..

*tesne pred Johnovým domom*

Pomaly som sa blížil ku svojmu domu a vo vrecku nohavíc beznádejne hľadal kľúče.

„Ahoj, John. Dlho sme sa nevideli a myslím, že toto je aj poslednýkrát čo sa vidíme."

„Čo tu robíš Emily?!" povedal som a sťažka preglgol.

„Nepýtaj sa, zistíš. Chlapci, berte ho nech to má čo najskôr za sebou."

Spoza Emily vybehli dvaja nabúchaní chlapi a kráčali smerom ku mne.

„ Nedotýkajte sa ma!"

„ John, tí dvaja ťa nebudú počúvať a radím ti dobre. Nebráň sa. To ťa nezachráni. Teba už nezachráni vôbec nič. Na to si mal myslieť skôr ako si to všetko vyklopil Sophie, už je neskoro na to, aby si sa bránil, respektíve o niečo žiadal."

Emily sa otočila chrbtom a kráčala preč. Chcel som sa za ňou rozbehnúť, ale tí dvaja ma pevne chytili a držali príliš silno na to, aby sa mi podarilo nejako uvoľniť. Srdce mi bilo ako šialené a môj dych sa stával čoraz viac nepravidelným.

„ Kam ma to vediete?! Emily kam?!"

„ Tam, kde ťa nebude nikto hľadať a kde budeš môcť v pokoji pykať za to čo si urobil."

Netrvalo dlho a mne bolo úplne jasné kam ma odvedú. Jediné miesto, ktoré sa tu po blízku nachádzalo bol les- les, v ktorom sa odohralo neskutočne veľa vrážd.. Každý tento les volal „Les smrti".

„ Chlapci pohnite si, nemám tu na to toľko času. Ukončíme to veľmi rýchlo."

Kráčala naprieč lesom a mňa viedli za ňou. Náhle však zastala.

„ Pusťte ho. Tu je to dobre. Sme dosť ďaleko."

Emily si z tašky vybrala zbraň a podala ju jednému z dvoch chlapov, ktorí ma držali.

„ Urob čo máš.."

„ Emily nie, nerob to. Ty nie si zlá, nemôžeš ma zabiť."

„ John, už som ti povedala, že sa nezachrániš ničím a prosím ťa mlč, bude ťa to menej bolieť."

„ A čo chceš urobiť ak sa na mňa spýtajú v škole? Ak sa na mňa spýta Sophie? Moji rodičia?"

„ Budem sa tváriť, že netuším kde sa nachádzaš a či si ešte vôbec nažive. Môžem im rovno povedať, že si sa rozhodol žiť ďaleko od všetkých a už sa nevrátiš.. je toľko možností... Tak strieľaj už konečne!"

Stál som zoči-voči mužovi so zbraňou...

Zaznel výstrel..

Moje telo kleslo na zem..

A to, bol môj koniec... koniec môjho života...