Last look

Chapter 2

Zobudila som a zapozerala sa na hodinky. „6:25“ prebehlo mi hlavou a ešte raz som zavrela oči. Perinu som si pritiahla až ku krku a ešte chvíľu ležala. Čas bežal nejako rýchlo a ja som po malinkej chvíli uvidela na hodinkách už o niečo pokročilejší čas. „6:45, výborne Sophie. Opäť raz stíhaš,“ pomyslela som si.
Okamžite som sa vyletela z postele a bežala do kúpeľne. Ihneď som sa vliezla do sprchy a snažila sa čo najrýchlejšie urobiť to, čo som mala. Po pár minútach som úspešne vyliezla zo sprchy a vbehla do izby, kde som zo skrine vytiahla úzke čierne nohavice, biele tielko a čiernu „vestu“. Najrýchlejšie ako som len vedela som to navliekla na seba a opäť sa vrátila do kúpeľne. Schmatla som make-up a na tvár si naniesla čo najmenšiu vrstvu. Pery som si zvýraznila ružovým leskom a nakoniec špirálou zvýraznila mihalnice. Ešte som si rýchlo prečesala vlasy a opäť sa vrátila do izby. Do tašky som  nahádzala len tie najpotrebnejšie veci  a ešte raz sa vrátila do kúpeľne, aby som sa uistila, že vyzerám aspoň trochu k svetu. Nahodila som svoj úsmev a schmatla tašku. Obula som sa a utekala do školy.
„ Dávaj pozor dievča. Čo lietaš v oblakoch?“ povedal mi jeden starší pán, do ktorého som hneď pri svojej bytovke nabúrala.
„ Prepáčte. No áno lietam. Pekný deň,“ povedala som mu so smiechom a odišla.
Bežala som ďalej a snažila sa už do nikoho nenaraziť. Chcela som do školy dobehnúť ešte zdravá bez akejkoľvek ujmy na zdraví. Bolo mi však jasné, že čas, ktorý som strávila v kúpeľni, bol len zbytočne premárnený. Školu som nemala až tak ďaleko, no predsa to bolo aspoň 15 minút autobusom, ktorý som vďaka svojej lenivosti nestihla. Neostávalo mi nič iné ako ísť pešo.
„ Dievča preboha. Chceš ma zabiť?“ opýtal sa ma mladý muž, do ktorého som tiež narazila.
„ Nie, to nie. Len sa ponáhľam. Prepáč.“
Sladko sa usmial a pomohol mi postaviť sa.
„ To je v poriadku. Kam to ideš? Môžem poprosiť niekoho z ľudí, ktorí sú tu so mnou, aby ťa odviezli.“
„ Nie, vďaka. Už ti nechcem spôsobovať žiadne problémy. Pôjdem pešo. Vďaka. A pekný deň,“ povedala som a utekala ďalej.

Do školy som dobehla asi 10 minút po zvonení. Opatrne som vstúpila do triedy a snažila sa tváriť, že sa nič nestalo.
„ Dobrý deň, prepáčte, že meškám.“
„ A čo je dôvodom slečna?“
„ Zaspala som, teda.. bola som dostatočne lenivá na to, aby som vstala včas.“
„ Ách tak, no dobre. Sadnite si.“
Pohľad som uprela do zeme a so smiechom si prisadla k svojej spolusediacej Emily.
„ Tak priznaj sa. Kde si bola?“
„ Prisahám, že to čo som mu povedala bola pravda. A vieš.. cestou som narazila do dvoch ľudí takže som sa ešte musela ospravedlňovať. Ináč by som tu bola oveľa skôr.“
„ No to určite.. a čo? Do koho si to narazila? opýtala sa ma a štuchla ma do rebra s jemným smiechom.
„ Do jedného staršieho pána a nejakého mladíka.“
„ Nejakého mladíka? Ale no tak.. nehovor mi, že ani netušíš ako vyzeral.“
„ Prosím ťa, chcem sa sústrediť na dôležitejšie veci ako bol ten mladý muž. Aj tak ho už v živote neuvidím.“
„ Takže bol pekný hej? Ako vyzeral? No taak.. povedz mi to. Aj tak teraz profesor rieši nejaké nepotrebné somariny.“
„ Čo chceš odo mňa počuť? Pozri.. dobre.. vyzeral ako anjel. Stačí?“
„ Ty si sa musela teda poriadne buchnúť do hlavy. Radšej sa sústreď na profesora.“
Nechápavo som sa na ňu pozrela a zasmiala sa.
„ Slečna deje sa niečo? Prídete neskoro a ešte vám je do smiechu?!“
„ Nie, prepáčte, ale moja spolusediaca si zo mňa uťahovala.“
„ Dievčatá tu nie ste v škôlke, tak sa tak aj správajte. No ak chcete, môžete pokojne odísť. Ja s tým nemám ani ten najmenší problém.“
Pokrútila som hlavou a pohľadom vraždila Em, ktorá sa ešte stále neprestajne smiala. Hodinu sme už prežili našťastie bez nejakého ďalšieho napomínania profesora Carlosa. Emily sa nejakým spôsobom podarilo upokojiť a mne takisto. Snažila som sa sústrediť len na veci, ktoré by ma mali naozaj zaujímať. Po hodine sme obidve vyšli z triedy a zamierili k skrinkám, aby sme si mohli zobrať veci na ďalšiu hodinu.
„ Soph... no tak.. teraz sa už môžeme pokojne porozprávať. Tak teda hovor, aký bol? Ako vyzeral?“
„ Em, daj mi pokoj. Nič ti nepoviem. Jednoducho som doňho narazila, čo je na to zvláštne? Toho mladíka už nikdy neuvidím. Prosím ťa, pohni si, nechcem meškať aj na ďalšiu hodinu a opäť len kvôli nemu.“
Rýchlo som si vybrala veci a zamkla svoju skrinku, o ktorú som sa oprela, kým som čakala na Em.
„ Ehm.. Soph.. choď sama, neskôr ťa dobehnem.“
„ Prečo?“
„ Mám niečo na práci, skoro som na to zabudla.“
„ Tak dobre, maj sa.“
Vybrala som sa do učebne, v ktorej sme mali mať hodinu chémie. Opatrne som vstúpila a posadila sa do prázdnej lavice. Tašku som si hodila na zem a nervózne čakala na príchod profesorky. Netušila som, kde sa teraz Em túla, ale bol to len jej problém. Po pár minútach vstúpila profesorka do triedy a jemne sa pousmiala.
„ Dobrý deň.“
Po krátkej vete, ktorú nám na začiatok zdelila, sa posadila na stoličku a ešte chvíľu sa prehrabovala vo svojich papieroch.
„ Slečna Clarke, kde máte spoludesiacu? Nie je v škole?“
„ Ehm.. je, ale musela niekam odísť. Naozaj netuším, kde by mohla byť práve v tejto chvíli.“
Len s jemným úsmevom prikývla a ďalej sa venovala svojej práci. Po chvíli sa znova postavila a predstúpila pred prvú lavicu.
„ Dnes sa nebudeme učiť tak ako sme zvyknutí. Vyskúšame prácu v skupinách. Prosím vás, chcem, aby ste boli disciplinovaní a pozorne počúvali to, čo vám teraz poviem.“
 Všetci sme len nemo prikývli a čakali na to, čo z nej vylezie tentokrát.
„ Prosím vás, vytvorte si dvojice a každá dvojica sa postaví dozadu k jednému stolu, kde už máte pripravené všetko čo budete potrebovať. Na laviciach zároveň máte papiere, ktoré budem chcieť, aby ste na základe pozorovania vyplnili a na konci hodiny mi ich odovzdáte. Budem to známkovať. Presný popis pokusu máte na papieroch. Nejaké otázky predtým ako sa rozdelíte a začnete pracovať?“
Všetci sme mlčali a spokojne sa usmievali jeden na druhého.
„ Dobre,  rozdeľte sa a začnite pracovať. Máte na to celú hodinu.“
Pomaly som sa postavila do uličky a čakala na to kto z týchto ľudí mi ostane na prácu.
„ Hej, Sophie, čo keby sme ten pokus robili spolu?“
Myslela som si, že mi vypadnú oči. Predo mnou stál John- jeden z najkrajších chalanov na celej škole. Zahľadela som sa do jeho prenikavo modrých očí a s úsmevom odpovedala.
„ Samozrejme, prečo nie.“
Odišla som dozadu k poslednému voľnému stolu a počkala na Johna. Postavil sa vedľa mňa a sladko sa usmial. Vedela som, že mu o niečo ide. Nikdy sme sa spolu nejako nebavili. Keď sme sa aj rozprávali tak to bolo iba vďaka Emily, ktorá si už naňho robí zálusk asi rok.
„ Poďme do práce, nechcem byť posledná.“
„ Máš pravdu.“
Schytila som papiere s popisom pokusu a jeden z nich podala jemu.
„ Nie je to zložité, môžeš písať, ak chceš,“ povedal mi a okamžite mi podal papier, ktorý bolo treba vyplniť. „ Môžeš ho vyplniť mojim perom.“
Pri tejto vete sa jemne zasmial. Z vrecka vytiahol pero a podal mi ho. Neochotne som si ho zobrala a prehodila si vlasy na stranu.
„ Tak už niečo začni robiť, lebo tu budeme do večera.“
„ Prepáč zlatíčko.“
Nechápavo som sa naňho pozrela a radšej sledovala to čo sa dialo počas pokusu, aby som to mohla zapísať.
„ Si krásna Sophie.“
„ A to mám napísať do kolónky „ dochádza k zmene skupenstva alebo k zmene farby?“
„ Prestaň, čo je to s tebou? Snažím sa byť milý.“
„ Johny, poznám ťa aspoň trochu a viem, že niečo odo mňa chceš. Tak to konečne vyklop.“
Pokrútil hlavou a zasmial sa.
„ To čo chcem, sem nepatrí. Radšej sa ťa to opýtam mimo triedy ak na mňa teda máš pár sekúnd.“
„ Mám.. na teba si ich nájdem miláčik. Tak rob ďalej.“
Opäť sa len zasmial a pokračoval v pokuse. Po pol hodine sme konečne dokončili všetko čo bolo potrebné a poupratovali sme za sebou.
„ Idem to odovzdať profesorke a pôjdem ku skrinkám. Počkám ťa tam.“
„ Budem sa ponáhľať.“
Odkráčala som k profesorke a s úsmevom jej podala papier.
„ Ďakujem slečna, a prosím, odkážte svojej spolužiačke, že sa mi nepáči ako sa vyhýba hodinám chémie. Toto nie je prvýkrát čo záhadne zmizla.“
„ Odkážem jej to. Dovidenia.“
Pobehla som k lavici a zobrala si tašku. Potom som sa už konečne vydala k skrinkám. Pomaly som tú svoju odomkla a hodila do nej všetky veci. Po chvíli som zacítila ako sa ma niečie silné ruky snažia oblapiť ako brucha. Opatrne som sa otočila a zároveň zatvorila svoju skrinku.
„ Môžeš ma pustiť?“
„ Nevedel som, že ti to až tak vadí. Prepáč.“
„ Nie, nejde o to, že by mi to vadilo, len sa chcem vyhnúť zbytočným klebetám. Tak čo to teda odo mňa chceš John?“