life is not just a fairy tale L.S

24. časť

~o 2 a pol roka neskôr~

Louis:

Už som ani nepočítal ako dlho som v base. Trpel som tu každým dňom viac a viac. Ubíjali ma predstavy, na to že Harry na mňa už dávno zabudol. Žije si dokonalý život v Londýne. Bezo mňa. Určite už skončil školu. Určite sa má skvelo. Veď tam je so svojimi rodičmi. Kto by nebol rád so svojimi rodičmi. Hlavne keď ho zobrali od takého monštra ako som ja. Tak ma údajne nazvali jeho rodičia

Má tam skvelých kamarátov a možno už je na vysokej. Poprípadne v práci. Ani neviem ako vyzerá. Určite sa zmenil

Nad touto predstavou som sa veľmi rozplakal. Neudržal som slzy. Chcel som už ísť preč. Prečo práve ja? Čo som komu urobil, že tu tak veľmi musím trpieť

Potreboval som vidieť jeho úsmev, cítiť jeho vôňu, vedieť, čo práve teraz robí. Potreboval som cítiť jeho dotyk na mojom tele. Potreboval som Harryho. Môjho anjelika, ktorému som zničil život a on si ho zas postavil. Ale už v ňom nie som ja

,,Ideme!" zakričal policajt, ktorý stál pred mojou celou. Bol to ten istý, ktorý so mnou išiel vtedy na súd. Bol tu so mnou každý deň. Musel to tu pretrpieť so mnou. Ja ktorý som vždy plakal a on to každý deň počul. Neviem ako dlho tu ešte budem, ale plakať neprestanem. Dosť som sa čudoval, že mám ešte slzy. Po tej dobe mám sĺz ešte veľa. A mám pocit, že ich budem mať ešte dlho

,,Kam?" opýtal som sa a postavil sa z vyležanej, nepohodlnej a na mňa už malej postele keďže som za tú dobu ešte vyrástol

,,Nepýtal sa a poď" povedal a dvere, ktoré boli  urobené z mreží, otvoril dokorán. Iba som poslúchol a vyšiel z 'izby'

Dostali sme sa do nejakej miestnosti, ktorú som v živote nevidel. Na začiatku tu bola tma, ale už spomínaný policajt zasvietil. Boli tu nejaké menovky a pri nich cestovné tašky, poprípadne kufre

,,Nájdi si svoju menovku a zober si svoj kufor alebo tašku" povedal policajt a zložil mi putá. Nechápal som prečo to robím. To ma chcel skúšať či ešte viem ako vyzerá môj kufor alebo či ešte viem ako sa píše moje priezvisko?

,,Prečo to mám robiť?" opýtal som sa, ale aj tak som začal hľadať svoju menovku

,,Lebo som to povedal" odpovedal a ja som sa radšej už nepýtal. Nepotreboval som počuť už takéto odpovede. Choval sa ku mne tak hrubo a nepríjemné. Na prvý pohľad vyzeral byť v pohode, ale nevedel som či sa tak správa len ku mne alebo aj ku ostatným väzňom. Jeho tón hlasu ma trochu znepokojoval

Po chvíli som našiel svoju menovku a zobral si kufor, ktorý bol trochu špinavý. Nevadilo mi to. S kufrom, ktorý som ťahal za sebou som prišiel naspäť ku policajtovi

,,Si voľný" povedal už dosť milým hlasom. Nedochádzalo, mi čo sa práve teraz stalo. Začali sa mi podlamovať kolená a ja som nevedel či si zo mňa robí srandu alebo to myslí smrteľne vážne

,,To naozaj?" uisťoval som sa či to je realita alebo len krutý žart. Nevedel som z jeho tváre rozoznať či to myslí vážne alebo nie

,,Áno, si voľný. Už môžeš odísť a začať odznova. Samozrejme inak ako predtým" povedal s úsmevom a mal pravdu. Už nechcem byť ten zastrašujúci chlapec na škole. Aj keď sa do tej školy už nikdy nevrátim, chcem byť iný ako predtým. Nechcem kazdemu ubližovať a tiež nechcem aby sa ma každý bál. Všetko som to robil len pre moje potešenie, ale teraz by bolo mojím potešením len uvidieť Harryho. Uvidieť ho ako na mňa čaká pred väzením. Ako si ma privinie do objatia a už ma nikdy nepustí