life is not just a fairy tale L.S

31. časť

Louis:

Do skorého rána ma zobudil budík, ktorý som nevedel zastaviť. Preto som budík vypol a vstal z postele

,,Tak a je to tu. Moja cesta do Londýna. Rozlúčka s mamou, otcom sestrami a s kamarátmi, ktorí tu pre mňa vždy boli vždy keď som potreboval" povedal som si potichu než som vyšiel z izby. Bolo mi ľúto, že som ich musel opustiť, ale ako som už toľko krát spomínal, musel som

Zišiel som po schodoch a počúval som svoje nohy, ktoré ma tiahli do kuchyne. Zrejme na to mali nejaký dôvod

,,Ahoj oci. Neverím, že si vstal prvý" povedal som so smiechom, keďže oco nikdy nevstava ako prvý. Vlastne väčšinu času vstane posledný

,,Ja som ani nespal" trochu sa aj on zasmial a odniesol hrnček, ktorý držal v ruke

,,A čo si robil celú noc? Veď si vždy unavený, tak mi povedz ako si už len ty mohol zostať hore celú noc" smial som sa tak hlasno, že som si myslel, že asi zobudím cely zvyšok rodiny, ktorý ešte spal

,,Rozmýšľal som o tom ako sa môj malý synček stal už takým veľkým synčekom. Len pred chvíľou si robil prvé kroky a teraz máš už 23 a odchádzaš mi niekde do Londýna. Vieš, aj keď si nezmaturoval a ani si nedokončil strednú, som na teba hrdý, lebo ty si skvelý človek. Do tvojho srdca sa zmestí každý človek na tejto planéte, ale nie každého tam pusť. Nidky nevieš ako ti to srdce môže niekto zlomiť" povedal otec a s potľapkaním na moje rameno odišiel. Len som sa trochu obzrel za seba

Otec mal obrovskú pravdu. V mojom srdci je miesto pre každého, ale to miesto môže naplniť aj niekto komu môžem dôverovať. Až teraz som zistil, že môj otec má aj tú priateľskú stránku seba. Nie že by nikdy nebol milý a priateľský, ale teraz sa snažil. Snažil sa najviac ako vedel a to som si veľmi cenil

,,Dobre ráno Louis. Čo by si si dal na raňajky?" opýtala sa mama keď vošla do kuchyne a tak som musel prestať s premýšľaním o tom aký dobrý je môj otec

,,Ahoj, dal by som si len nejaký chlieb s maslom" povedal som a posadil sa stoličku

,,Ako si sa vyspala mama? Pred chvíľou som sa rozprával s otcom a ten mi povedal, že ani nespal" vysvetlil som mame o čo ide. Ona sa otočila a pozrela da mi hlboko do očí

,,Vieš Loui. Spala som asi len 10 minút, keďže mi zazvonil budík. Keď ti mám povedať pravdu na tento deň som sa vôbec netešila, keďže mi odchádzaš. Je to jeden z mojich najťažších dní. Ako napríklad vtedy keď ti vyhlásili rozsudok o tom či pôjdeš preč z basi alebo tam ostaneš. Veľmi som sa bála, čo d tebou bude a je to tak aj teraz. Je to síce normálne, báť sa o svoje dieťa, ale nechcem aby sa ti niečo stalo. Londýn je veľké mesto" povedala a objala ma. Vedel som, že to nemajú ľahké. Ani otec ani mama a vlastne nikto z môjho okolia

,,Neboj mami, ja si dám pozor. Všetko zvládnem. Len sa radšej o mňa neboj, lebo by si mohla ešte odpadnúť a to predsa nikto z nás nechce" povedal som so smiechom. Snažil som sa ostatných spríjemniť tento den. Nech majú aspoň trochu radosti

,,A keď ti nebudem zdvíhať mobil alebo ti nebudem odpísať, buď budem spať alebo budem mať vybitý mobil" dodal som a mama sa zasmiala. Jej smiech mi pripomína akoby som počúval spev anjelov. Takto znie smiech mojej milovanej matky

,,Dobre zlatko, takže ten chlieb s maslom?" opýtala sa a ja som len prikývol

,,Tak sa do toho teda pustím" povedala s úsmevom na tvári. Všetci hovorili, že úsmev mám po matke a tak som mal úsmev určite krásny, lebo úsmev mojej mami je dokonalý

,,Nech sa páči" povedala položila predo mňa tanier, na ktorom boli už spomínané raňajky. S radosťou som sa do nich pustil

Prešli asi 3 minúty a ja som mal svoje raňajky mal už v bruchu a tanier bol v umývačke. Poďakoval som sa mame za raňajky a opustil som miestnosť so zámerom ísť sa obliecť a zobudiť dievčatá aby mi aspoň popriali dobrú cestu do Londýna