Fateful Holidays - Series 2 [Ian Somerhalder] ✔

2. Chapter

S Kevinom si v celku dobre rozumiem, ale dnes by som ho najradšej niekam poslala. Vďaka nemu som totižto skončila po zvyšok dňa zavalená prácou a tým som zameškala aj obednú prestávku. Neštve ma to preto že by som bola hladná, ale preto že aspoň pri obede môžem byť chvíľu aj s ostatnými. No dnes zrejme také právo nemám. No nič. Všetci zrejme už išli aj tak makať, tak by som mala začať aj ja.

Zahrabaná v hŕbe papierov som upravovala nejaké scenáre k najbližším častiam, keď mi niekto zaklopal na dvere a následne vošiel dnu.

„Ahoj srdiečko. Počul som čo ti spravil Kevin, tak som ti niečo doniesol.“

„Mike. Čo mi spravil? Len mi dal prácu.“

„Nie tak celkom, ale to je jedno. Doniesol som Ti obed.“

„Jak nie tak celkom? Čo vieš a ja nie?“

„Ale nič. Nechaj to tak.“

„Mike prosím.“

„Tak fajn. Ale odo mňa to nemáš.“

„Prisahám.“ Povedala som mu.

„Ian niečo plánuje na tento večer a povedal Kevinovi aby ťa do večera zamestnal. Vieš aby si sa o tom nedozvedela.“

„Počkaj čo chystá Ian?“

„To fakt neviem.“

„A to ti mám veriť? No tak! Vyklop to!“

„Ja fakt neviem čo presne chystá. Len čosi vravel, že ťa chce niekam vziať. Ale neviem kde.“

„Bude vám moc chýbať Damon, keď ho zabijem a za domom zakopem?“ Zasmiala som sa.

„Mne ani nie. Však vieš. Ale myslím, že Elena a Stef ho budú brániť.“ Smial sa so mnou. A v tom som na niečo prišla.

„Tak moment! Oni dvaja niečo vedia?“ Prikývol a to mi stačilo.

Vybehla som von a namierila som si to rovno na pľac. Zastavila som až rovno pri Kevinovi. Ani nestihol pípnuť a ja som mu vzala megafón do ktorého som zakričala „STOP!“ Všetci sa zastavili a nevedeli čo majú robiť.

„Wendy čo to?..“ Začal.

„Kevin potrebujem, len päť minút. Prosím. Po tom ako pomáhaš Ianovi, by si mi mohol aspoň toto splniť.“ Chvíľu rozmýšľal a potom sa ozval.

„OK máš päť minúť. Potom späť do práce.“ Prikývla som a znova si vzala megafón.

„Wesley a Dobrev mohli by ste na minútku prísť sem?“ Pozreli na seba a potom na Iana, ale nakoniec prišli ku mne. Ian si to tiež nechcel nechať ujsť a tak pribehol aj on. Postavil sa ku mne a silno ma objal.

„Zlatko deje sa niečo?“

„Nie. Len sa potrebujem porozprávať s Ninou a Paulom. Dáš nám minútku?“ Chvíľu si ma premeriaval  zvláštnym pohľadom, ale nakoniec odišiel za ostatnými.

„Tak čo si potrebovala?“ Spýtal sa veselo Paul a ja som sa otočila k ním.

„Čo chystá Ian dnes večer?“

„On niečo chystá?“ Spýtala sa Nina.

„Áno chystá. A vy dvaja viete čo. A nehovorte mi že nič, lebo viem že to tak není.“

„Ja o ničom neviem.“ Ozvala sa Nina.

„Ani ja o ničom neviem. Prečo ťa niečo také napadlo?“

„To je zvláštne, ale vôbec vám neverím že nič neviete. Myslela som si že ste priatelia, ale vidím že držíte s Ianom. FAJN ako chcete!“ Odvrkla som a pobrala sa naspäť do kancľu. 

„Ale my fakt nič nevieme.“ Volal za mnou Paul.

„Iste, Iste.“ Zafrflala som.

Vošla som bez slova do kancľu a sadla si za stôl. Mike tam ešte stále sedel a čakal čo poviem. No keď som nič nevravela, ozval sa prvý on.

„Tak čo? Priznali sa?“

„Nie! Robili sa že o ničom nevedia, no bolo vidieť že klamú. Ale to je jedno. Keď si chcú držať s Ianom ta prosím.“

„Ja som na tvojej strane.“ Usmial sa a prisadol si ku mne.

„Ďakujem Mike. Si naozajstný kamarát.“

„Som tu vždy pre teba.“ Povedal mi a pri tom ma objal.

Chvíľu sme tam len tak sedeli a potom som sa už musela pustiť do práce. Mike už nemusel natáčať, tak sa ponúkol že mi pomôže. Tomu som bola len vďačná, lebo inak by som nad tým sedela až do noci. Keď sme mali všetko hotové, vybrali sme sa spolu k jedálni a práve vtedy sa začali hrnúť aj ostatný. Ian samozrejme hneď pribehol ku mne a uväznil ma vo svojom náručí.

„Chýbala si mi láska.“ Šepol mi a pobozkal ma do vlasov. Trochu som sa odtiahla a pozrela mu do očí.

„Áno a kedy? Vtedy keď si kul pikle s Paulom a Ninou, alebo to bolo vtedy keď si chcel aby ma Kevin zamestnal na zvyšok dňa? Hm tak kedy to bolo?“

„Jáááá?  Ale veď ja..“

„Nechaj to tak Ian. Už mi to je jedno a nechcem to riešiť.“ Tvárila som sa, že som akože urazená, ale Mike si to všimol a začal sa uškŕňať. „Teraz mi prepáč, ale s Mikom sme tvrdo pracovali a ideme sa najesť.“ Ešte som mu dodala, pričom som ho obišla. Schmatla som Mika za ruku a viedla ho do jedálne.

„Si si toho vedomá, že hneď ako sa prezlečie a dá sa odlíčiť, tak pribehne ako stratené šteniatko zo stiahnutým chvostom?“

„Som si toho vedomá. Nech sa potrápi. Aspoň príde na to že mi nemá nič tajiť.“ Zasmiala som sa.

„Si strašná vieš to?“

„Viem a v tom je tá krása.“

Nesedeli sme ani päť minút, keď do jedálne vtrhol Ian a hneď sa ponáhľal k nám.

„Láska nehnevaj sa na mňa. Ja som ťa len chcel prekvapiť.“ Začal prosiť a ja som sa musela premáhať aby som sa nezačala smiať.

„A už mi povieš čo si mi to tajil?“

„Nie!“

„Tak sa nemáme o čom baviť.“ Odpovedala som mu a otočila sa späť k Mikovi.

No v tom sa Ian prudko postavil a mňa potiahol zo sebou. „Poď ideme.“ Povedal mi a ťahal ma zo sebou. „Čaute ľudia, vidíme sa v pondelok.“ Zakričal ešte ostatným a potom už mieril von. „Ak prežijem.“ Zamrmlal si ešte pre seba.

„Ian kam ideme?“ Pýtala som sa ho, keď sme prišli na parkovisko.

„Uvidíš.“ Povedal a pri čom mi otváral dvere na aute.