Fateful Holidays - Series 2 [Ian Somerhalder] ✔

14. Chapter

Po týždni konečne  za mnou prišiel doktor a oznámil mi, že môžem ísť už domov. Hneď som volala Ianovi, aby po mňa prišiel, ale Kevin ho nepustil na víkend domov. Vraj kvôli nejakým nevydareným scénam. Poslal ale Paula, ktorý mal priletieť do LA okolo obeda. Mala som ešte chvíľu čas, tak som si pobalila veci a šla sa trošku opláchnuť. Keď som bola pobalená a oblečená sadla som si do kresla, kde som si listovala časopisy. Asi po pol hodine konečne prišiel Paul, ale keď videl že nie som v posteli tak sa zamračil.

„Prečo neležíš?“

„Neležala som dosť dlho?“ Usmiala som sa.

„Sestrička ty si nepolepšiteľná.“ Zasmial sa. 

„Ja viem. Ale aj tak ma máte radi.“

„Jasné že hej. Ani za nič by sme ťa nevymenili.“ Povedal s úsmevom a prišiel ma objať. „Som rád že ti už je lepšie.“

„Aj ja.. a že už môžem odtiaľto vypadnúť.“

„Tak poďme. vezmem ťa domov.“ Vzal mi tašku a smeroval von. „Ozaj toto ti mám dať.“ Podal mi obálku.

„Čo to je?“

„To mi dal Mike, že ti to mám odovzdať. Vraj zo školy.“

„Čo zo školy?“

„Vravel čosi že ti mali volať koncom týždňa, ale keď si mala tu nehodu.. no vravel že tam zašiel a vysvetlil im čo sa stalo a toto ti poslali.“

Sadla som si na stoličku a otvorila obálku v ktorej bolo zložených najmenej 20 papierov. Pohľadom som to preletela až som sa zastavila na jednom dôležitom slove. „PRIJATÁ“ 

„Ja neverím.“

„Čo?“ Spýtal sa zvedavo Paul.

„Oni ma prijali.“ Povedala som zvesela a rýchlo ho objala.

„Tak to je skvelé. Aj keď nám budeš v práci chýbať. Kedy máš nástup?“

„Veď budem aj tam. Len nie každý deň. A začať by som mala o mesiac a aspoň týždeň pred začiatkom si mám prísť vyzdvihnúť rozvrh a nejaké knihy.“

„To máš super. Aspoň môžeš ísť ešte s Ianom na tu dovolenku.“

„Hej ak ho pustí Kevin.“

„Ale hej pustí. Kevin ho teraz potreboval, lebo sa nejaké scény nepodarili a pred uzávierkou to musí byť ešte opravené. Ale hneď ako sa opravia tieto scény tak máme všetci mesiac voľno.“

„No to dúfam, lebo si to pôjdem s Kevinom osobne vybaviť.“ Usmiala som sa a vstala.

„Tak ideme?“ Prikývla som.

„Ozaj! Kde si nechal Nikki?“ Bolo zvláštne, že tu není s ním.

„Noo...“

„Čo? Niečo sa stalo?“

„Dali sme si pauzu.“ Priznal.

„Čo ste? Prečo? Veď Nikki mi ešte pred ani nie tromi týždňami celá šťastná oznámila, že ste sa zasnúbili. Čo sa stalo?“

„Ja neviem. Všetko bolo skvelé, cez dovolenku sme plánovali, že na pár dní pôjdeme ku nej domov a na pár ku mne. Ale tento týždeň prišla za mnou a ukončila to. Vraj potrebuje nejaký čas a že je to na ňu moc rýchle.“

„Och. To ma mrzí braček. Asi s ňou hodím reč. Nechápem čo štrajkuje.“

„Nie Wey. Nechaj to tak. Sľúbil som jej, že jej dám čas. Nechcem na ňu tlačiť.“

„Tak fajn.“ Sľúbila som mu, ale aj tak si ma Nikki vypočuje, keď s ňou budem. "A kde je vlastne teraz?“

„Odišla na pár dní domov.“

„Aha.“ Poznamenala som sucho. Tak ona si ešte aj zdrhne, aby som jej nemohla nadať.

Pred domom som sa s Paulom rozlúčila a vyšla hore. Doma som si zložila veci a vystrela sa na posteli. Zapla som si komp, aby som si pozrela poštu a hneď som ich tam našla niekoľko. Za ten čas kým som sem nemohla prísť sa mi to trochu nakopilo. Zbežne som to prešla a všimla si, že mi písala segra, nejaké kamošky a dokonca som mala aj mail zo školy. Hneď som to otvorila, aby som zistila čo mi píšu.

„Slečna Montgomeryová.

Dozvedeli sme o vašej nehode a dosť nás to šokovalo. Váš priateľ nám vysvetlil, že už sa máte lepšie čo nás teší. Dúfame, že  aj naďalej uvažujete o štúdiu u nás, lebo my vás prijímame. Potrebné papiere sme vám poslali po vašom priateľovi. Prajeme vám skoré uzdravenie a budeme sa na vás tešiť.“  Priateľom? Ako? Veď... Bože to už aj tam si myslia že Mike? Pustila som to z hlavy a prezerala si aj ďalšie pošty, až kým som neprišla k posledným dvom. 

„Tak toto je už moc. Čo si ten o sebe myslí.“ Zašomrala som a ani som tie pošty neotvorila a hneď ich vymazala.

Odpísala som Anet, že už sa mám lepšie a vypla som komp. Šla som si spraviť niečo pod zub a sadla si k telke. V telke nič moc nebolo tak som to stále prepínala zo stanice na stanicu až ma zobrala únava a zaspala som. Zobudilo ma ako mi zvonil telefón tak som vystrelila z obývačky, aby som to stihla zodvihnúť. 

„Ian?“

„Nie Wendy. Nie som Ian.“ Hneď som ten hlas spoznala  a zmeravela som.

„Čo chceš?

„Chcem sa s tebou porozprávať.“

„Ale ja nie.“

„Wendy prosím. Nemôžeš ma ignorovať večne.“

„Tak to sa pletieš. Jasné že môžem!“ Povedala som stroho a položila.

Telefón zazvonil ešte raz a potom znova a znova, tak som ho vypla. Bože prečo musí byť všetko okolo tak zamotané. Sedela som na posteli a len tak hľadela do blba keď sa ozval zvonček. Pozrela som na hodiny a všimla si že sú 4 hodiny ráno. Napadlo ma, že Ian už dotočil a chytil nočný let, tak som mu šla otvoriť. No keď som otvorila prišlo len sklamanie, lebo to nebol Ian.