Fateful Holidays - Series 2 [Ian Somerhalder] ✔

7. Chapter

Na začiatku to bol len jemný bozk a bolo to úžasné. Nevedela som že niečo také, môžem cítiť aj pri Mikovi. Náš bozk sa stále prehlboval a môj mozog úplne prestával pracovať. Akoby sa zasekol. Mike sa na mňa chcel prevaliť, no v tom som sa znova vrátila do reality. Cítila som túžbu, ale vedela som aj že nie je správne. Nemôžem... Odtiahla som sa a Mike sa na mňa nechápavo pozrel.

"Mike prepáč. Ja nemôžem." Povedala som a pozrela sa mu do očí. Vyzeral veľmi sklamane...Prečo mi to robí?

„Chápem. Veď čo som si myslel?“ Povedal smutne.

„Mike prosím! Toto mi nerob. Ty vieš že ťa mám veľmi rada, ale ja milujem Iana a nechcem mu ublížiť.“

„Jasné IAN!! On nemusí ani prstom pohnúť a vždy sa všetko točí len okolo neho.“

„Čo to hovoríš? Veď je to tvoj kamarát.“

„Kamarát!!" Zasmial sa ironicky. „Pekný kamarát, keď myslí len na seba. Vieš čo? Nechajme to tak.“ Odsekol podráždene.

„Čo? Ako to myslíš?“ Nechápala som ho.

„Ale nijako.“ Odsekol a začal si zberať veci.

„Počkaj čo to robíš?“

„Idem preč. Bude lepšie keď tu nebudem.“

„Lepšie pre koho? Mike veď sa nič nestalo. Ten bozk predsa nič neznamenal. Nemusíš pre to hneď odchádzať.“ Povedala som a on sa zatváril tak zvláštne.

„Bude to lepšie pre oboch. Nemám tu čo robiť.“ Chcel odísť a to len mojou vinou. Impulzívne som ho chytila za ruku a tým ho zastavila.

„Nie Mike. Prosím neodchádzaj. Nechcem aby si takto odišiel.“ Prosila som ho. 

„Nie ja...“ Začal protestovať, ale keď sa na mňa pozrel a všimol si že sa mi derú slzy do očí tak prestal a prišiel bližšie ku mne. „Zlatko prosím neplač. Ty vieš že toho ustojím veľa, ale toto ma ničí. Neznesiem ťa vidieť plakať.“ Zotrel mi slzu čo mi stekala po líci a pritiahol si ma bližšie k sebe.

 „Mike ja nechcem aby si odišiel a nechcem aby sme sa hádali. Vždy sme si dobre rozumeli a teraz..“ drmolila som pomedzi slzy. „.. chceš odísť len kvôli tomu bozku, ktorý vlastne nič neznamená. Všetko je to moja vina. Nikdy som sem nemala s Ianom prísť.“

„To nehovor. Ty sem patríš.“

„Ale..“

 „Nie prestaň! Patríš sem a nemôžeš za to čo sa stalo. To ja.. ale to je jedno. Necháme to už tak. OK?“

„Fajn.“  Porazene som šepla.

„Super. Ale teraz by si si mala ísť ľahnúť, lebo ráno nevstaneš na ten pohovor.“ Povedal a hneď ma ťahal do izby.

„Ale..“ Zľakla som sa, že chce odísť tak som začala protestovať, že sa mi ešte nechce spať no skočil mi do reči.

„Ostanem tu. Sľubujem.“ Pozrela som naňho zaskočene. „Naozaj.“ Dodal.

Ja som sa nikdy nebránila tomu byť sama, práve naopak. Lenže teraz som potrebovala aby bol niekto pri mne a veľmi mi odľahlo, keď mi Mike nakoniec sľúbil že ostane.

„Ďakujem. Si naozajstný kamarát.“ Šepla som. 

Odtiahla som sa od neho, dala mu pusu na líce a šla do izby. Prezliekla som sa do pyžama, zaľahla do postele a dúfala že únava príde ku mne čím skôr. No na moju smolu sa tak nestalo. Vyše hodiny som sa prevaľovala z jednej strany na druhú a vôbec nemohla zaspať. Nakoniec som si vzala notebook, prihlásila sa na net a hneď mi prišla správa od Anet.

„Ahoj sestrička. Čo ty tu o takomto čase? Ako dopadol víkend u Ianovej mamy... Aké boli zásnuby.“ Úplne som zmeravela. Ako vedela o tom že som bola v Louisiane? Nespomínala so jej, že som tam bola. Veď som ani nemala kedy, keďže od vtedy ako som prišla sem prihlásená prvý krát. A čo to písala o... zásnuby?

„Čo? Niečo som prešvihla? Ako vieš kde som bola cez víkend. A zásnuby?“

„Hups. Asi som povedala niečo čo som nemala.“

„Už si začala tak pokračuj! Ako si to myslela s tými zásnubami a ako si vedela o tom víkende?“

„Ja nemôžem...“

„ANET!!!“

„Tak fajn. Ian mi písal, že ťa chce vziať na víkend k mame a požiadať ťa o ruku. Ale ako vidím tak sa nič nekonalo.“ Čo ? ja ho asi prizabijem. Čo už tým chlapom šibe s tými zásnubami?

„Nie nekonalo, lebo som musela odísť skôr. Ale toto Ianovi len tak neprejde. Čo si akože myslel?“

„Wey! Ian ťa miluje, tak sa mu nečuduj, že chce byť s tebou aj oficiálne.“

„Už len to, že som tu a nie doma s rodinou vraví o tom, že to oficiálnejšie už nejde. Je pravda že Iana milujem, ale svadba nič nevyrieši. Načo sa do toho bezhlavo vrhať?“

„Myslím že by si mala dať tomu šancu.“

„Ja neviem. Nechcem sa viazať. Teraz sa chcem venovať škole ak ma príjmu a potom budem riešiť čo ďalej.“

„Dúfam že sa rozhodneš správne. Ale ver že ťa budem vždy podporovať. Veď si moja sestrička a mám ťa veľmi rada.“

„Ďakujem. Aj ja teba mám rada, ale už musím ísť lebo ráno nevstanem. Dobrú noc. :*“

Odpísala som jej a hneď sa odhlásila. Pred tým ako som zaľahla pod perinu som sa šla ešte napiť vody a trochu sa nadýchať čerstvého vzduchu na balkón. Chvíľku som hľadela na hviezdy a snažila sa vstrebať to čo mi Anet povedala, no začala ma zmáhať únava a tak som sa pobrala do postele. Zaspala som tak tvrdo, že ráno nepomohol ani budík ktorý úpenlivo vyzváňal. Prebralo ma až to ako niekto so mnou trasie.

„Zlatko vstávaj! Prídeš neskoro.“ Šepol mi pri uchu.

„Hmm... Ešte chvíľku oci.“ Hlesla som a spala ďalej.

„Haha zaujímavé. Som nevedel že som tvoj otec.“ Na to som pootvorila oči a všimla si kto tam je.

„Mike? Oh bože prepáč. Keď som ešte v polospánku tak mi to nemysli. Koľko je hodín?“

„Bude pol ôsmej. Ak to chceš...“ Začal vysvetľovať, ale to už som vyletela z postele.

„Čo? To už je toľko? Veď to nestihnem.“ Pobehovala som po byte a nevedela kam mám skôr skočiť.

„Wendy kľud. Ty to v pohode stihneš.“ Zastavil ma.

„Ako to môžem stihnúť? Pozri sa koľko je hodín.“

„Ešte není ani osem a v škole máš byť až o deviatej. V kľude sa obleč, najedz, umy a potom môžeme vyraziť.“

„Čo? Ty ideš so mnou?“

„Nie ale príde pre mňa odvoz tak ťa hodíme ku škole.“ Povedal s úsmevom a zmizol v kuchyni aby spravil kávu.

Zavrela som sa v izbe, kde som sa rýchlo obliekla a potom som ešte vbehla do kúpeľne sa umyť a učesať. Keď som bola hotová sadla som si k Mikovi, aby som sa naraňajkovala a prešla si ešte raz nejaké papiere.

„Ako si sa vyspala?“

„Hm? Prepáč čo si vravel?“

„Len že ako si sa vyspala?“ Usmial sa na mňa.

„Celkom fajn.“ Povedala som a ďalej sa venovala čítaniu.

Po raňajkách už na nás čakal Mikov brat, ktorý po nás prišiel aby nás odviezol...