Bez mena

1. KAPITOLA

Lil

Nebola som pripravená...
Nebola som pripravená zomrieť...no ani žiť naplno...s ňou

Na ten moment nikdy nezabudnem. Nikdy nezabudnem na to ako som stála uprostred ničoho. Na to ako som sa chystala zomrieť...odriekavala som už snáď desiaty Otče náš dúfajúc, že to aspoň trocha zmierni môj trest...no bola to len výhovorka...vedela som, že nemôžem byť spasená. Že som odsúdená na večne zatratenie...a potom...prišla ONA. Stála tam a sledovala ako sa celá trasiem. Ako v rukách zvieram ruženec a snažím sa neplakať. Bola zmätená.
,,Čo robíš ?" Opýta sa zarazene a pristúpi bližšie ku mne...ku kraju mosta.
,,Kochám sa výhľadom." Zatiahnem ironicky a otočím sa jej chrbtom. Nemusím sa otočiť aby som videla ako pretočí svojimi krásnymi špinavo zelenými očami.
,,Tak v tom pokračuj...západ slnka je tu nesmierne krásny." Vráti mi to a zjavne sa rozhodne odísť. Počujem jej kroky...no teraz keď odchádza...nechcem tu byť sama.
,,Pros- nechceš sa pridať ?" Spýtam sa a otočim sa k nej. Nebudem ju prosiť.
,,Čo si to chcela povedať ako prvé ?" Zasmeje sa a pristúpi späť ku mne. Oprie sa lakťami o zábradlie a uškrnie sa. Pre zmenu pretočím očami ja a pevnejšie sa chytím okraja.
,,Ale nič..." Poviem a vystrúham nevynný úsmev.
,,Ako myslíš." V tichu sme sa na seba pozerali. Potom ma chytila za ruku.
,,Myslím, že odtiaľ je západ slnka krajší." Zasmiala som sa. Mala pravdu. Vlastne som stála k slnku chrbtom. Opatrne som zdvihla nohu a prešvihla sa na druhú stranu. Nerozprávali sme sa. Nevadilo mi to...ticho sa stalo mojim verným priateľom tak ako aj samota.
,,Koľko máš vlastne rokov ?" Spýta sa po chvíli.
,,15...ty ?"
,,V lete budem mať 18." Nervózne sa zasmeje a založí si prameň svojich blonďavých vlasov za ucho.
,,Sa máš...budeš voľná." Zasnene sa zadívam do diaľky a vzdychnem si.
,,Ako sa to vezme..."
,,Nerozumiem. Budeš mať 18, nikto ti nebude rozkazovať."
,,Zákon áno." Smutne sa zasmeje. Znova nastane ticho. No nie už to príjemne, teraz nastalo to trápne ticho.
,,Si tu nová ? Ešte som ťa tu nevidela." Ozvem sa napokon ja a pretrhnem to prázdne ticho.
,,Áno. Včera sme sa nasťahovali...býva tu môj priateľ a vraj tu je dobrá stredná..." Povie nervózne a ja viem, že to nie je celá pravda.
,,Aha...a kto je ten šťastlivec ?" Opýtam sa a nasilu vystrúham úsmev. Neviem prečo je také ťažké sa usmievať...
,,Brad Collins." Povie a jemne sa začervená, veľmi jej to pristane. No nad menom sa zarazím...on ?
,,Tak to je...super." Poviem aj keď o fakte, že minimálne za posledný mesiac sa vyspal aspoň s troma pomlčím.
,,Ty ho poznáš ?"
~Až veľmi dobre...~
,,Áno...chodí na našu školu..."
,,Tak to je super!" Natešene skríkne a trocha podskočí.
,,A prečo si prešla uprostred školského roka ?" Stíchne a tvári sa že otázku nepočula. Ticho prerušilo vybrovanie môjho telefónu. Pozrela som kto volá...Mama. Vzdychla som.
,,Ahoj mami ?"
,,Kde si Lil ?"
,,Ja...nikde...na ceste domov."
,,To dúfam. O chvíľu je tma."
,,Dobre, dobre...už...už som skoro doma." Počujem ako mamka vzdychne.
,,Ľúbim ťa..."
,,Aj ja ťa ľúbim mami." Zložím. A pozriem sa na to dievča. V tom si uvedomím, že vlastne ani neviem jej meno.
,,Ako sa vlastne voláš ?" Opýtam sa a ona sa uškrnie.
,,Dievča bez mena..." Zasmeje sa a odkráča preč. Tiež sa vyberiem vlastnou cestou k domu. Kráčam v tichosti, vietor mi strapatí vlasy...škoda, že mi z hlavy nedokáže odviať spomienku na Jej krásny úsmev...ako sa len môže volať ?

Dievča bez mena

Kráčala som po moste. Netušila som že tu niekto bude...no stálo tu dievča. Ryšavé kučeravé vlasy sa jej lepili na slzami Pokrytú tvár. Prišlo mi jej ľúto...chcela...chcela skočiť. V ruke zvierala ruženec a niečo horlivo šepkala. A potom si ma všimla. Rýchlo som si utrela slzy a podišla k nej.

Mala som sa lepšie po našom rozhovore. Bol nenútený a pokrytý tichými medzerami. Zjavne nebola dvakrát taká zhovorčivá ako ja. No na druhú stranu rozhovor nestál. Úprimne netušila som kam idem. Kráčala som dúfajúc, že ma moje nohy zavedú domov. No ako som pomaly začala zisťovať nezaviedli...musela som sa...stratiť. Vzdychla som si. Otvorila som mobil a rozhodla sa zavolať Bradovi. Musela som zavolať trikrát na to aby sa mi v telefóne ozval Brad a nie človek, ktorý sa mi rozhodol oznámiť informáciu, ktorú už dávno viem...
,,Volaný účastník je dočasne nedostupný, počkajte na linke alebo skúste neskôr..."

,,Ahoj čo chceš ?!" Vyletel na mňa otrávene.
,,Ahoj zlatko...tak trocha som sa tu stratila...nemohol by si prísť po mňa ?"
,,A ja som čo...taxikár ? Nie už mám plany." Povie keď v pozadi začujem dievčenský smiech. Pretočím očami a cítim ako si to dievča odtrhlo kúsok môjho srdca a zapichlo mi ho do chrbta.
~Prečo si myslíš, že sa dokáže zmeniť ? A to len kvôli tebe...? Pche !~
Nahnevane zložím a opriem sa o strom. 
~Ona to vie tiež...len ťa nechcela zraniť...~
Nahnevane kopnem do stromu a rozplačem sa.
~Prečo to len tak ku*va strašne bolí ?~

Po dlhej chvíli po mňa príde brat. Vonku je už tma a aj zima. Premrzla som a určite aj prechladnem. Sedeli sme v aute ticho. Nezhovárali sme sa. Iba ticho čakali na koniec...na koniec tej to cesty...

_________________________________________
Na obrázku je Sadie Sink (teda dúfam, že to je ona ak nie ospravedlňujem sa) ,ktorá zobrazuje v mojom príbehu Lil

Dúfam, že sa vám príbeh bude páčiť...upozorňujem, že mňa komentármi neotravujete a som za nich rada❤
Vaša Dorka❤🤜🤛❤