Bez mena

10. KAPITOLA

Nie...prepáč vybuchla som." Pozriem do zeme aby som nemusela sledovať jej krásne zelené oči. Objíme ma. Na toto gesto som si už celkom zvykla aj keď ho prejavuje iba ona. Niečo sa vo mne príjemne pohlo a ja som sa usmiala. Nechcem aby ma nikdy pustila....

Dievča bez mena

Do očí sa mi nahrnú slzy no dnes som už plakala veľa. Pustím Lil a rýchlo si ich utriem. Lil sa potichu zasmeje a ja na ňu naoko urazene pozriem. Zo šúflika vyberiem šach a jemne ním zatrasiem na čo sa ozve príjemný zvuk postavučiek narážajúcich do stien drevenej krabice. Na Liliných ustach sa objaví obrovský úsmev a hneď sa ku mne rozbehne aby ho zobrala a rozložila jo ja zdvihnem ruku a ona potichu zamrauči.
,,To nie je fér..." Povie nahnevane a pretočí očami. Ja sa zasmejem no nepoľavým. Lil nádejné natiahne ruku a postavý sa ne špičky no neúspešne. Jemne do mňa vrazí na čo stratím rovnováhu a trocha sa zakolíšem. Ona vyskočí a pokúsi sa mi ho zobrať no ja som rýchlejšia. Opäť zdvihnem ruku a rozbehnem sa preč. Ona beží hneď za mnou a ukáže sa, že je rýchlejšia ako som si myslela.
~Lebo je obetný baránok...~ prudko som zastala a ona do mňa vrazila. Šach mi vypadol z rúk a rozsypal sa na zem.
,,Si v poriadku ?" Opýta sa ma s obavami v očiach. Prikývnem. Zohnem sa a začnem zbierať šach. Ona mi pomôže a vezme kráľov. Schová si uch do zápästí tak aby som ich nevidela a ruky vystrie pred seba.
,,Ty to berieš vážne." Zasmejem sa a ona potvrdzujúvo prikývne. Nakoniec si vyberiem pravú ruku, v ktorej je čuerny kráľ. Obidve si oproti sebe ľahneme na posteľa rozložíme si figúrky na hraciu plochu. Bola taká pekná. Puntičkársky ukladala figúrku ku figúrke a hrýzla si pri tom spodnú peru. Krásnu ružovkastú spodnú peru...

Lil

Po chvíli som si všimla, že na mňa pozerá. S úškrnom nadvihnem obočie s otázkou v očiach. Nervózne sa zasmeje a mávne rukou. Začneme hrať šach. Pohnem pešiakom a ona tiež. Hra prebieha normálne. Až kým neobkľúčim jej hráčov. Nahnevane zvraští obočie a "omylom" štuchne do hracej plochy. Nahnevane na ňu pozriem no jej nevinný pohľad ma rozosmeje.
,,Keďže zhodou okolností polka tvojich hráčov práve dostala infarkt asi som vyhrala." Prednesie dramaticky. Ruku si položí na srdce. Opatrne sa pokloní do každej strany ako by jej niekto tlieskal.
,,Ha ha ha...ty asi nerada prehrávaš." Zasmejem sa a postavím sa od šachu. Nahnevane zvraští obočie.
,,To vraví ta, ktorá prehrala." Pripomenie mi s vycerenými zubami. Pretočím očami.
,,A vždy musíš mať posledné slovo..." Poviem s úškrnom.
~Je taká zlatá keď sa hnevá...~
,,Nie...možno...teda niekedy." Povie no potom si uvedomí čo práve urobila. Zasmejem sa a ona do mňa urazene šťuchne lakťom.
,,Nie si hladná ?" Spýta sa ma aj keď ja viem, že chce len zmeniť tému.
,,Dala by som si niečo." Poviem a pousmejem sa. Bez slova sa postaví a odíde z izby. Viem, že to je neslušné ni mala som strašnú chuť sa tu poobzerať. Postavila som sa a prešla k fotkám čo mala položené na stole. Jednu som si zobrala do ruky. Bola to ona ako usmiata prváčka na základnej škole stojaca pred veľkou budovou v modrej uniforme. Neubránila som sa úsmevu. Predný zub jej chýbal a krásne blonďavé vlasy mala učesané do dvoch copov. Bola rozkošná. Zasmiala som sa a prešla k ďalšej fotke. Bola na nej s bratom. Nemala viac ako 9 a zub jej už samozrejme dorástol. Mala tu veľa fotiek a ja som si ich s radosťou preserala aj keď to nebolo práve najslušnejšie. Dorazila som k fotke kde bola pravdepodobne s nejakou kamoškou. Boli v nemocnici a jej kamoška vyzerala veľmi choro.
,,Rakovina. Zomrela pred troma rokmi..." Povie a pristúpi ku mne. Rýchlo zaklipká očami a podá mi zmrzlinový pohár.
,,Volala sa Diana. Boli sme kamarátky od prvého ročníka a ja...ja som ani neprišla na jej pohreb. Bola som veľmi sebecká a nechcela som sa zmieriť s tým, že ma opustí...preto...preto som to začala robiť." Povie a sadne si na posteľ.
,,Je mi to veľmi ľúto." Povidm a pokúsim sa o úsmev. Objímem ju a odjem jej zo zmrzliny.
,,Ja si tu vylievam srdiečko a ty mi odjedáš zo zmrzliny..." Zasmeje sa a prísne na mňa pozrie. Nervózne sa zasmejem a uhnem pohľadom.
,,Karamelu neodolám." Zasmeje sa a a odje z mojej zmrzliny. Nadvihnem obočie a nasadim výraz "ako si to dovoľuješ mladá dáma"
,,No čo ti poviem sme si kvit." Obháji sa a ja sa zasmejem. Keby to tak mohlo trvať navždy...

_________________________________________
Priznajte sa kto to vie orečitať ? Ja som to úspešne zvládla...
Dnes to bude trocha kratšia kapitola, lebo som chorá no nudím sa xD
Vaša Dorka❤🤜🤛❤