Bez mena

9.KAPITOLA

~A mŕtvo...~ lakťami som sa oprela o zábradlie nerozmýšľajúc nad tým, že by som sa hocikedy mohla pošmyknúť alebo by zábradlie povolilo a ja by som už nebola...

Lil

Pozrela som na Dievča bez mena.
,,Prečo mi nechceš prezradiť svoje meno ?" Opýtala som sa na čo nastalo dlhé ticho. Chladný vietor nás pobizkal na líca a prehrabol vlasy.
,,Už by to potom nebolo také zaujímavé..." Povie a pokúsi sa usmiať. Podráždene sa uchechtnem. Nechápavo na mňa pozrie. Vie, že mám niečo na srdci. Pohľadom skĺznem k jej zahaleným predlaktiam. Vždy si dala všemožne záležať na tom aby ich nebooo vidieť.
~Hanbí sa za to...~
,,Prečo...prečo si si ubližovala ?" Spýtam sa a pozriem na ňu. Zhlboka sa nadýchne.
,,A prečo si ty necháš ubližovať ?" Vyrazí mi dych.
,,Ja...nie..."
,,Obidve máme pocit, že si to zaslúžime. Že nie sme dosť dobré na to aby nám v duši vládol pokoj...preto si ubližujem." Povie a ani na mňa nepozrie.
,,Ubližujem ? Myslela som, že tú kapitolu máme za sebou." Povriem a ona zovrie pery. Jej pohľad netrvá ani dve sekundy keď sa rozhodne odísť.
,,Nie...nemala si s tým pravdu. Ja viem, že si zaslúžim mať vo svojej duši pokoj a aj ho tam mám. Som šťastná ! Teda aspoň som bola ! To len ty aj napriek tomu, že máš skoro všetko nedokážeš byť šťastná ! A vieš prečo ?! Lebo si zaslepená ! Vidíš len to čo chceš a to sú problémy !" Poviem nahnevane. Otrávene sa zasmeje
,,Ja nemám všetko Lil ja nemám nič !"
,,Aha takže ja som bola nič !" Do oči sa mi nahrnú slzy.

Dievča bez mena

Uvedomím si čo som povedala no je už neskoro. Lil sa rozbehne k lesu.
,,Lil počkaj ! Ja...je mi to ľúto !" Skríkbem a rozbehnem sa za ňou. Mám menšie obavy či to ten most zvládne ale mal by.
~Dúfaj...~ Lil ma ale ignoruje a beží ďalej.
,,Lil prosím !" Skríknem keď zrazu zastane. Chvíľu dúfam, že sa otočí a objíme ma no to nebol ten dôvod. Začula som ten strašný zvuk ako keď praská ľad a vy stojíte na ňom. Počula som ako sa mi srdce rýchlo rozbúchalo keď si moje oci našli tie Liline.
,,Lil..." šepnem a chcem ísť za ňou no ona ma zastaví.
,,Zostaň tam !"
,,Lil..."
,,Počú aj ma zastaň tam !" Jej hlas je síce trasľavý no vážny. Prikývnem. Pomaly sa ku mne začne vracať keď v tom zaškrípe železo ako zle naolejované pánty na dverách. Lil si schovala tvár do dlaní a vzlykla. Bála sa. A ja som nemohla nič urobiť...
,,Lil musíš sa odtiaľ dostať !" Povie rozhodne no ona iba zavrtí hlavou.
,,Som pre teba nič !"
,,Lil prosím ! Nemyslela som to tak !" Povie trasľavým hlasom a roztrasú sa mi ruky. Lil opäť iba zavrtí hlavou a pozrie na mňa.
,,To nie ja vidím len problémy aj ty ich vidíš...aj ty si vyberáš a pamätáš to čo chceš !"
,,Nie je !"
,,Tak to dokáž ! Príď sem aby sme sa o tom mohli porozprávať." Poviem pokojne a ona sa z trucu posunie o jeden krok ku mne. Neubránila som sa úsmevu na čo sa začervenala. Noha sa jej ale v zápetí podpadla a ona zostala zaseknutá v moste. Opatrne som sa k nej rozbehla a snažila sa jej pomôcť. Bola tam ale zaseknutá.
,,Musíme to uvoľniť aby sme ti tu noju vytiahli." Povie a poobzerám sa okolo seba.
,,Ale čo ak sa to uvoľní až príliš ?" Povie vystrašene a rozplače sa.
,,Neplač všetko hude dobré..." Poviem a trasľavími rukami ju pohladím po hlave snažiac sa ju upokojiť. Poznažím sa uvoľniť staré kusy dreva no nešlo to ľahko. Nakoniec sa mi ich pár podarilo uvoľniť a spoločne sme vytiahli Lil von. Jej stehno sa ale oškreno o ostrý klinec a z miesta rany začala tiecť krv.
,,Zavoláme šerifovi aby nás odniesol do nemocnice." Poviem rozhodne no ona prosebne zakrúti hlavou.
,,Prečo ?" Nechápavo sa na ňu pozriem.
,,Nesmú vidieť ako vyzerám...potom...potom by ma mojim rodičom zobrali." Vzlykne.
,,Lil šerif určite nedovolí aby ťa zobrali od tvojej mami...tá ti predsa neublížila..." Lil sa ale aj napriek mojim slovám rozplače a objíme ma. Objatie jej opätujem a nechám nech sa vyplače. Musí to byť pre ňu teraz strašne tažké. Zdvihnem ju a namiesto toho aby som volala šerifovi zavolám Edovi.

Lil

Dievča bez mena s Edom mi to ošetrili, keďže Ed bol prave na vysokej medicínskej škole kvôli, ktorej sa tu aj sťahovali. Nebolo to nič vážne a malo by sa to čoskoro zahojiť. Vyčerpane sme si sadli na gauč. Dievča bez mena ma zavolalo do jej izby a ja som ochotne išla.
,,Vieš mala si s tým pravdu...s tým všetkým čo si povedala." Prizná no ja zavrtím hlavou na znak nesúhlasu.
,,Nie...prepáč vybuchla som." Pozriem do zeme aby som nemusela sledovať jej krásne zelené oči. Objíme ma. Na toto gesto som si už celkom zvykla aj keď ho prejavuje iba ona. Niečo sa vo mne príjemne pohlo a ja som sa usmiala. Nechcem aby ma nikdy pustila....

_________________________________________
Na obrázku je už dlho spomínaný most 😉