Bez mena

5. KAPITOLA

Dievča bez mena

Pred sebou v diaľke som zbadala ohnivé kučery. Tie by som spoznala všade...
~Lil je vporiadku...~
Zamávala som jej a ona odmávala. Trocha som zrýchlila a ona tiež. Keď sme už boli blízko podlomili sa jej kolená a vďaka mojej šikovnosti spadla...padala totiž na mňa a ja som sa jak najväčší idiot uhla.
,,Uh prepáč nechcela som !" Rýchlo som sa jej vydala na pomoc a posnažila sa ju z tej zeme dostať. Zničoho nič sa začala smiať. Asi sa jej páčili moje úbohé pokusy dostať ju zo zeme. Ťahala som za ruku za nohu...znova za ruku...potom za dve a ona sa len smiala na zemi.
,,Trocha spolupráce by ma nezabilo." Zamrmlem potichu a ona sa s ľahkosťou postaví zo zeme.
,,Považuješ toto za spoluprácu ?" Opýta sa pobavene a vyberie sa niekam po chodníku. Chvíľu tam ešte prekvapene stojím no potom pobehnem smerom k nej. Keď sa neusmievala vyzerala choro. Biela pokožka silno kontrastovala s fialovými kruhmi pod očami.
,,Si v poriadku ?"

Lil

Ignorovala som jek otázku. Dosť ma prekvapilo ako vyzerá...nečakala som, že...sa takto oblečie.
,,Chceš ísť k nám...?" Spýtam sa pozerajúc pred seba. Mierili sme k mostu...neviem či to vedela no ja som to tu dobre poznala. Staré poprekrúcané brezy, na ktorých teraz vyseli výstražné tabuľky tu boli už od nepamäti. Páčili sa mi hlavne v jeseni. Vtedy tu dodávali na tajuplnosti a magickosti...no teraz keď boli holé bez lístia pôsobilo to tu pochmúrne a...mŕtvo.
~Toto je miesto kde chcem umrieť...kde chcem aby ma pochovali...~

Dievča bez mena
Trocha ma to prekvapilo no zároveň aj potešilo.
,,Jasné." Zaradujem sa a začnen jej rozprávať o dnešnom dni v škole. Samozrejme prikrášlim to...nechcela som ju zbytočne zaťažovať no zároveň som jej ani neklamala. Iba som o niektorých častiach pomlčala.
,,Inak si pozvaná na Deanovú oslavu." Poviem s radosťou. Ona, ale nevyzerá dvakrát nadšene. Zavŕti hlavou.
,,A-asi radšej nie...vieš ja veľa ľudí nemusím..." Povie smutne a ja zazriem v kútiku jej oka strach. Naozajstný strach. Zamyslela som sa.
,,Tak niečo vymyslíme...malo by sa to konať v piatok...poviem, že tam už niečo mám a mohla by si prísť k nám prespať..." Navrhnem nadšene. Usmeje sa. Vyzerala tak krásne. Videla som iskru v jej očiach...bola...nádherná. Šťastne prikývne.
,,Tak to už je iná reč..." Kamarátsky do mňa štuchne lakťom a ja sa zasmejem.
~Už iba ako to vezme Brad...musíš si vybrať Brad alebo Lil...kto pre teba znamená viac ?~ 

Lil

Prešli sme k mostu. Oprela som sa o zábradlie a dívala sa na západ slnka.
,,Vieš...ak niekoho budem naozaj ľúbiť...chcem mu svoj prvý bozk venovať tu..." Poviem zasnene a vzdycynem si.
~Povie sa ľahšie ako urobí...~
,,Takžeeee páčil sa ti už niekedy nejaký chlapec ?" Spýta sa a ja sa na ňu prekvapene pozriem.
~Jej to nedošlo...? Neviem čo je horšie...to, že to nevie alebo to, že sa to musí dozvedieť...~
,,Nie." Odvetím nezaujato a otočím sa k nej.
,,A čo ty ?" Spýtam sa aj keď odpoveď poznám.
,,Nie...skôr chvíľkové pobláznenie a potom strach to ukončiť."
,,Vieš, že on ťa..."
,,Áno viem. Len ja...nedokážem to skončiť. Tak veľmi som ho ľúbila a on ma tak strašne zranil. Dúfala som, že sa zmení...polepší no ja mu zjavne stále nie som dosť dobrá aj napriek tomu čo všetko robím on stále...stále mi nedokáže byť verný." Všimnem si, že má slzy na krajíčku a tak  ju objímem okolo pliec.
,,Tak potom si ťa nezaslúži."

Pomaly, ale isto sme sa blížili k môjmu domu. Po ani nie 15 minútach kráčania sme sa dostali ku vchodovýn dveram. Odomkla som. Telka bola zapnutá...
~Otec...otec je doma...~

Dievča bez mena

Lil zostála stáť ako sparalyzovaná. Nechápala som prečo. Rukou sa ma snažila zatlačiť späť von. V jej očiach som zazrela znova strach...no toto nebol len tak hoc aký strach...akoby videla smrť. Podlaha zavŕzgala a pred nami sa objavil vysoký muž. Vyzeral prísne. Ešte stále mal na sebe oblek a okolo krku strieborný krížik. Prísne pozeral na Lil a tá len sklonila hlavu.
~Tichý obetný baránok...~ nechápala som čo sa tu deje až kým nezačal.
,,Ty si kto ?" Bol agresívny. Doslova vyzeral ako buldog skrížený s čivavou...diabolská kombinácia...
,,Lilina kamoška." Šepla som a tiež sklonila hlavu. Muž vrhol na Lil pohľad, z ktorého sa dalo doslova vyčítať:
,,S tebou si to ešte vybavým...!"
,,Mala by si sa od nej držať ďalej...ešte ťa niekde pod mostom znásilní." Zamrmle si stále upierajúc zrak na Lil. Nechápala som no potom sa mi súvislosti začali spájať...
~odkaz na ruke...nikdy sa jej nepáčil chlapec...otcová narážka...ona je...~
,,Myslím, že toho sa obávať nemusím." Poviem obraňujúc svoju kamarátku. Lil na mňa pozrie s vďakou v očiach.
,,Veríš v Boha ?"
,,Trocha, ale..."
,,Žiadne, ale. Ak veríš iba trocha akoby si neverila. Neuveríš kým neuvidíš...tý budú zatratení v pekle...tak ako ona." Precedí cez zuby. Najprv ukáže prstom na Lil a potom na dvere. Vedela som, že tu odpor nepomôže...pozrela som na Lil, ktorá len prikývla. Vyšla som von a ešte naposledy zazrela nasilu natlačený úsmev na Lilinej tvary. Jej oči kričali...kričali o pomoc...

_________________________________________
Strašná kapitola...naozaj sa na seba hnevám, že som také niečo napísala...dúfam, že mi to vy a postavy odpustíte T^T