Bez mena

4.KAPITOLA

Dievča bez mena

Domov sme dorazili v tichosti. Stále som rozmýšľala o tom čo som videla pred bránov školy. Snažila som sa nájsť racionálne vysvetlenia no nenašla som...

Stála som v kúpeľni a pozerala sa na svoj škaredý odraz v zrkadle. Kruhy pod očami aj keď sotva viditeľné no sú tam. Pochudnutá bledá tvár. Pomaly som prechádzala celým telom a našla všetky nedokonalosti. Bolo ich veľa...strašne veľa. Pohľad som otočila k záchodu a nechty si zarila do kože. Nechcela som to urobiť. Predstavovala som si aká by bola Lil sklamaná...no jediné čo som jasne počula v hlave bol Brad. Jeho hlas prehlušoval všetky moje myšlienky a aj môj zdravý rozum.
~Mal som aj krajšie...ako si si mohla myslieť, že si dokonalá pre mňa...že by som ťa mohol ľúbiť keď tak to vyzeráš...~
Doslova som mohla zrátať koľko krát ma zranil. Koľko krát som sa kvôli nemu trápila...pozrela som na svoju ruku a začala rátať.
1...5...20...40...65. 65 krát som sa kvôli nemu porezala a nechala tiecť po mojich rukách tak vzácnu tekutinu zvanú krv.
~Buď dobrá...poslúchni ma a...~ do očí sa mi nahrnuli slzy.
~A prečo s ním stále som...? Lebo sa bojím...bojím sa jeho hnevu.~

Lil

Presne o 3⁰⁰ som sa zobudila na strašnú bolesť brucha. A je to tu...abstinenčné príznaky. Netušila som, že aj pri liekoch to je možne...no zjavne je. Ruky sa mi triasli a keď som sa dotackala k záchodu nedokázala som otvoriť dvere. Nakoniec som sa, ale dostala dnu a vyvracala sa. Zobudilo to mojich rodičov. Mama pribehla celá vystrašená a začala sa ma pýtať či som v poriadku. Prikývla som a snažila sa ju ubezpečiť, že je všetko v poriadku a asi som iba niečo zlé zjedla. Otec mal však iný názor.
,,To ťa len trestá Boh." Odfrkne si nahnevane a mne do tváre stúpne červeň. Zatnem zuby a napne sa mi žalúdok. Znova sa vyvraciam.
~Tak potom, ale veríme v dvoch rozdielnych Bohov...~ mama povedala, že zajtra nepôjdem do školy a že si mám dačo zobrať na žalúdok. S radosťou som do seba hodila nejaké tabletky dúfajúc, že oklamem mozog...neoklamala som...

Dievča bez mena

Budík zazvonil presne o 6⁴⁵. Unavene som vstala zhnusená z toho čo som včera urobila. Vyvracala som sa. Snažila som sa to nerobiť často aby som nemala žlté zuby no občas som si nemohla pomôcť. Vstala som a pretrela si oči. Obliekla som sa jednoducho. Postavila som sa pred zrkadlo...chyba.
~Takto sa mu nebudeš páčiť...~ zhodila som to zo seba a obliekla sa krajšie. To čo som uvidela v zrkadle ma prekvapilo a znechutilo zároveň. Oblliekla som si obtiahnutú minisukňu a k tomu tričko s hlbokým výstrihom aj napriek tomu, že vonku bolo niečo okolo 10°C. Len tak pre istotu som cez seba hodila mikinu ubezpečujúc samú seba, že si ju v škole dám dole.

V škole som okamžite narazila na Brada. Bol znova so svojimi kamošmi, ktorý sa už netvárili tak nezaujato. Zalichotilo mi to to áno...no nebola som stále spokojná...nebolo to až také uspokojivé ako som si myslela, že bude.
,,Vieš pozajtra sa u mňa chystá oslava mojich 18 narodenín...nechcela by si prísť...? Samozrejme tam bude Brad aj zopár ďalších ľudí myslím, že sa tam nudiť nebudeš." Povie ten, ktorému som sa včera páčila najmenej.
~Inak by ma nepozvali...? Au...~  trocha to zabolelo no otriasla som sa a milo sa usmiala.
,,Veľmi rada..." V tom si, ale spomeniem na Lil.
,,A môžem tam niekoho pozvať...?" Spýtam sa opatrne no Bradov kamarát nevyzreral, žeby bol proti.
,,Kľudne, mne to vadiť nebude." S pocitom víťazstva som sa rozhodla nájsť Lil. Nevedela som ju nájsť. Po chrbte mi prebehli zimomriavky a zreničky sa mi rozšírili.
~Nie...ona je určite v poriadku...neublížila by si...dúfam...~

Lil

Počas dňa  bolesť trocha ustúpila. Bola som sama doma a tak som do seba raz za čas hodila paralen alebo ibalgin. Pomohlo to. No bolesť sa vracala a ja som mala pocit, že každá vlna je horšia a horšia. Keď som sa cítila najhoršie a už som si nemohla dať ani ibalgin a ani paralen (nič iné sme doma nemali) rozhodla som sa ísť von. Vyvetrať si hlavu nadýchať sa čerstvého vzduchu a na chvíľu zabudnúť...

Dievča bez mena

Deň sa dlho vliekol. Obklopená Bradom a jeho kamošmi som cítila ako moje sebavedomie umiera...keď ma znova nechali samú všimla som si tie prváčky zo včera. Podišla som k nim a opýtala sa kde Lil býva. Chvíľu na mňa nechápavo hľadeli no keď som stále naliehala povedali mi to. Skôr ako tu stihol prísť môj brat som sa rozbehla podľa GPS k jej domu. Nepoznala som to tu a tak mi veľa uličiek pripadalo rovnakých a občas som mala pocit, že chodím v kruhu. Pred sebou v diaľke som zbadala ohnivé kučery. Tie by som spoznala všade...
~Lil je vporiadku...~

_________________________________________
Trocha kratšia čásť, ale snáď nevadí...inak to s tými liekmi mám overené so sa nebojte...nevymyslela som si to 😉