".... a ak ste správne vynásobili, malo by vám vyjsť koľko má tretia strana," pomedzi rady lavíc a stoličiek, osvetlených nesmelým slnkom, sa ozýval učiteľov hlas.
Colin sedel v predposlednej lavici. Slnečné lúče ho hriali na zátylku, zatiaľčo mal hlavu sklonenú nad zošitom. Miesto pera, zvieral ceruzku strednej tvrdosti a namiesto zapisovania cifier, tieňoval štíhle lupienky slnečnice, ktorú nakreslil do rohu strany.
"Kto mi povie, aký je výsledok?" učiteľ pohľadom prečesával študentov.
"Colin?!" jeho hlas, zrazu podráždený, zarezonoval triedou.
"Áno pán učiteľ?" umelec zdvihol pohľad od kvetiny.
"Vieš mi povedať výsledok?" ukazoval na tabuľu a snažil sa tváriť pokojne.
Ryšavec sa vystrel a chvíľu sledoval tabuľu.
"Tak?" súril ho.
"Dvestoštyridsaťšesť?" povedal ležérne, akoby zbraňou vystrelil len tak do steny.
Vyučujúci najskôr zamrzol. V šoku vyvalil oči, až sa mu vyhladili vrásky okolo očí. Až potom od hlavy po päty očervenel a vypenil ako malinová šumienka.
"Dvestoštyridsaťšesť?!" trojmiestne číslo sa prenieslo celou učebňou. "No tak toto bolo naposledy, Colin! Píšem ti poznámku, aby si si zapamätal, že..."
Zasekol sa v polovici vety, pretože sa ozvalo zazvonenie, ktoré spustilo vlnu vŕzgania stoličiek, ktoré sa prudko odsúvali a ihneď aj prisúvali a vrava študentov, šumela ako včelí roj.
"Colin!" zvolal naposledy, ale červenovlasý chlapec si už s taškou na ramene hĺbil cestičku pomedzi študentov ako taký červenovlasý krtko.
Vošiel do rozsiahlej miestnosti so stenami banánovej farby. Bolo tam asi päťdesiat drevených stolov. Pri každom z nich boli štyri drevené stoličky s kovovými nohami.
V miestnosti bolo päť veľkých bielych okien a na každom parapete boli dve hnedé kvetináče v ktorých boli... "No mne snáď hrabe," povedal si keď videl tri výhonky žltého kvetu.
Zažmurkal a vykročil k pultu, kde si na tácku položil misku kuracej polievky, špagety s mletým mäsom, posypané syrom a vodu s červeným sirupom.
Usadil sa na odľahlú stoličku a načrel lyžicou do polievky. Pohľadom sledoval okolitých študentov lačne do seba hádzať obed. Niektorý sa zastavovali pri jedení, aby sa mohli so spolusediacimi podeliť o vtipné zážitky, a potom sa celé stoly s hrotom rozrehotali.
Snažil sa pôsobiť menej opustene, a preto si vybral telefón a voľnou rukou si prezeral sociálne siete.
Práve prehltol prvé sústo špagiet, keď ju zbadal. Uhľovo čierne vlasy po ramená a strapatú ofinu. Postavu s dokonalými krivkami odetú v obrovskom čiernom tričku a čiernych kraťasoch. Obuté mala čierne tenisky, namiesto prezuviek.
Pousmial sa.
Vedel, že i keď má jemné meno, vôbec taká nie je a porušenie pravidiel prezúvania tomu boli len jemným dôkazom.
Otočila sa tvárou k nemu a on uvidel jej smaragdovo zelené oči a tú drobnú iskričku v nich. Guľatý nos posypaný pehami. Jej okrúhlu bradu, plné líca a pery také dokonalé, akoby ich vytesali tí najlepší sochári.
Sám o sebe si nemyslel, že je škaredý, no pri pohľade na ňu si pripadal ako Quasimodo vedľa Esmeraldy. Bola to tá najkrajšia žena na svete. Emmi.
Zrazu si pripadal, že sa čas rozbil. Všetko naokolo stmavlo. Nevnímal okolité pohyby, vŕzganie stoličiek, cinkot príborov, výbuchy smiechu stravníkov akoby doliehali odniekiaľ zdiaľky. Akoby mal na ušiach nasadené slúchadlá na tlmenie hluku. Nedokázal od nej odtrhnúť oči.
Náhle opäť zazvonilo. Všetci študenti sa zodvihli a ponáhľali sa odniesť špinavé taniere a príbory. Pohľad na nádhernú dievčinu mu svojim telom zakrylo blonďaté dievča a verná nerozlučná kamarátka Emmi- Lilia. Všetci v húfoch opúšťali jedáleň a rozliezali sa ako mravce do tried.
Colin sa namosúrený, že na ňu nemôže ďalej hľadieť, pridal k nim. Prešiel chodbou, vyliezol po schodoch a vošiel do jednej učebne. Žiarila pepermintovou farbou a steny dekorovali veľké tabuľky s časovaním slovesa byť, predložkami a vybranými slovami.
Usadil sa do poslednej lavice práve vtedy, keď do triedy vstúpila nižšia žena v nohaviciach farby šošovice a bielom svetri. Vlasy mala zopnuté do konského chvosta, na nose okuliare a v náručí notebook a učebnicu.
Postavila sa pred prvú lavicu stredného radu a pohľadom prešla po svojich žiakoch. Tí sa pomaly, jeden po druhom, neochotne, stavali na pozdrav. Jedine Colin sa postavil bez otáľania a pozeral priamo na ženu. Keď sa ich pohľady stretli, žene sa pohli kútiky úst smerom nahor.
Zložila si veci na katedru, podišla k tabuli, uchopila kúsok kriedy a na tabuli razom svietilo: IVAN KRASKO.
"Vie mi niekto povedať, kto to bol?" otočila sa a pohľadom blúdila po mladých tvárach. Študenti sa však zahrali na starú grécku báj a vyhýbali sa jej očiam akoby bola Medúza. Nádejne pozrela na Colina, ktorý sa na ňu spokojne usmieval.
"Colin?" nabádala ho k odpovedi.
Je pravda, že nemal rád pozornosť, ale pravda bola aj to, že mal v láske túto učiteľku, a tak urobil kompromis a skrátka jej odpovedal: "Slovenský básnik."
"Vieš o ňom ešte niečo?" spýtala sa so záujmom.
"Nie," pokrútil hlavou.
Klamal, vedel o ňom o mnoho viac. Poznal dokonca aj niektoré jeho diela. Ale už bol dosť čudákom a posledná vec, po ktorej túžil bolo ním byť ešte viac.
YOU ARE READING
Woken up
Fantasy"Vieš, že Emmi nikdy nebude tvoja. Za prvé si ryšavý a ryšavý ľudia nemajú dušu, takže ju nemáš čím milovať. Za druhé nikdy nespíš, čo len potvrdzuje fakt, že nemáš dušu. A za tretie si čudák a nemehlo, Colin." prehovorí nafúkaným tónom naposledy a...
