Woken up

It was past sunset

"Tak som za ním normálne zašla a spýtala som sa ho, či mu to vyhovuje. Veď prečo by som nemohla sa ho na to spýtať? A vieš čo mi na to povedal?" okolím sa niesol tlmený ženský hlas.

Sedel na vyhriatom povrchu sivastej kachličky a sledoval ako sa obrovská žeravá guľa blíži k scenérií kostrbatých sýtozelených smrekov. Nebo pretínali trajektórie letu vtáčích samcov , ktorý sa snažili nakŕmiť svoje hladné vtáčence. Samičky im do toho čvirikali a z diaľky sa dokonca ozývali aj veselé tóny ďalších spevavcov.

Pozrel na mamu a sotva badateľne prikývol hlavou, aby pokračovala a ďalej hľadel do neznáma.

"Predstav si, že povedal, že nevie, či sa to bude dať a potom dokonca povedal, že nemá kto pracovať a teda nevie, či vôbec oddelenie bude fungovať naďalej," jej hlas znel zrazu inak, pretože sa snažila potláčať rozhorčenie v sebe.

Jeho oči sa do nej doslova zabodli. Blankytné dúhovky na moment ustúpili čiernym zreniciam, ktoré sa otvorili ako ústa hladného vtáčika.

"Ja, ako upratovačka, o miesto síce neprídem, ale kolegyne to budú mať dosť náročné," pokračovala sotva stihol niečo povedať.

Čelo jemne priložil na štíhlu čiernu tyčku teplého zábradlia. Slnko sa už spolovice stratilo za horizontom, ale časť, ktorá ešte vyčnievala horlivo osvetľovala kopec oproti. Postupne sa však temný pás posúval vyššie a vyššie, a svetelné lúče sa strácali. Napokon osvetlovali len oblačné nebo. Sledoval tieto obláčiky ružové ako cukrová vata. Upieral na ne oči tak, ako keď vám pes položí hlavu na stehno keď prosí, aby ste sa podelili o jedlo.

"A vieš koho som stretla v obchode?" preruší ho v zamyslenom sledovaní náhla zmena témy.

Prebehne očami až do tých jej, ktoré sú tmavšie ako jeho. Nemal oči po matke.

"Caroline aj s dcérou," v hlase sa jej zazračilo nadšenie. Boli to veľké kamarátky. Stavil by sa o čokoľvek na svete, že z rečí, ktoré tam prebrali, by človek napísal román. Zároveň ďakoval Bohu, že on nepostával medzi regálmi vedľa nich.

Chabo vnímal, čo jeho mama vravela, aj keď pozeral priamo na ňu. Potom sa obzrel a všimol si, že slnko už skočilo celé za obzor. Oblaky už nesladila žuvačková ružová farba. Vtáky už nekrižovali vzduchom, ani nenôtili veselé tóny.

Nastala nočná zmena. Vzduchom sa nieslo cvrlikanie lúčnych koníkov, ako keď človek naleje mlieko do čiernej kávy. Nebom sa rozliehali čoraz tmavšie tóny modrej, akoby ich maľoval maliar akvarelom na mokrý papier. Vykukli prvé hviezdy a dokonca i mesiac sa prehupol spoza nedávno osvetlenej hory. Prestrkoval nos pomedzi ihličnany a sledoval ako sa zapaľujú pouličné lampy v obývanom údolí.

Žena stále hovorila a on sa práve fascinoval nad krásou pouličnej lampy. Páčil sa mi jej tvar. Prišla mu ako nejaká mystická bytosť, ktorá má hlavu sklonenú nadol. Ale najviac zo všetkého Colin miloval tú dominantnosť jej svetla nad tmou okolo.

Kolieska v hlave sa mu točili a zúrivo cvakali jedno o druhé. Premýšľal. Snažil sa všetko spojiť do celku, do niečoho originálneho. Do niečoho, čo by stálo za to.

Zahryzol si do spodnej pery a prižmúrenými očami stále sledoval to kovové telo vystupujúce z čiernoty.

Zvony odbili deväť hodín.

Nevedno, či to bol tento zvuk, alebo len posun času, ktorý to spôsobil. Vystrelil zo stále teplej dlažby ako raketa.

"Colin?!" spýtala sa prekvapene mama. Chovanie jej syna jej pripadalo bezočivé a vlastne mala pravdu. Prerušil ju uprostred vety a nedal jej možnosť ju ani dokončiť, keďže po ňom nezostal ani obláčik prachu. Jediné, čo začula bolo zabuchnutie dverí.

Colin to nemyslel zle. Nemyslel to drzo, ani nahnevane. Len dostal nápad a musel ho uskutočniť. Musel tak urobiť hneď, kým mu myšlienka svietila v hlave. Nechcel, aby vybledla.

<×>

Zo šuflíka vybral jeden výkres, zohol ho uprostred a prebehol ostro končekom nechta na pravom palci. Potom ho položil na okraj stola a pomohol si hranou, aby ho rovnomerne roztrhol na dva rovnako veľké kusy. Jeden vložil späť do šuflíka, a ten zabuchol. Druhý prilepil papierovou maliarskou páskou na veľkú tmavú dosku, ktorú medzičasom vybral spoza postele.

Na takto pripravený podklad začal nanášať grafit. Krúžil ceruzou po bielej ploche. Kľukatil jednotlivé čiary do spleti pavučín.

Keď skončil, chybné čiary vygumoval dôkladne a všetky čiary zosvetlil do stratena druhým koncom gumy.

Štetinami najväčšieho štetca, s číslom dvanásť, naniesol na celú plochu vrstvu vody. Trochu to trvalo, pretože i tak bol primalý k pomerom výkresu.

Namočil štetec do rozmiesanej modrej farby a začal jemne od spodu nanášať. Primiešal do nej bielu a zopakoval postup z opačnej strany. Uprostred mokrej plochy sa farby zrazili a vytvorili tieňovanie, ktoré si Colin okamžite zamiloval.

Teraz nastala tá najhoršia časť. Musel udržať inšpiráciu v hlave a nenechať jeho predstavu vziať nohy na ramená, kým čakal na vyschnutie podkladu. Nasadil si slúchadlá na uši, zapol hudbu na telefóne a vybral sa do kuchyne.

Užíval si hudbu. Dalo by sa povedať, že trochu tancoval, keď rytmicky nasypal do misky škoricové cereálie, zalial ich mliekom. Načrel lyžičkou a zrazu to zbadal.

Až ho skoro zradili ruky, len-len, že nepustil misku, alebo nerozlial jej obsah na plávajúcu podlahu.