Woken up

Familiar bones

Zvonček sa oslobodzujúcu opäť rozkričal i po poslednej hodine a Colina už nebolo. S taškou na ramene sa náhlil chodbami, až kým nepocítil teplý vzduch a vôňu kvetového peľu.

Rýchlejšími krokmi prešiel po teplom asfalte za plot. Minul odpadkový kôš pred bránou, ker, trávnik i lavičku obďaleč. Až za ňou si bol istý, že už ho nikto nevidí, teda nebude zo seba robiť čudáka, mohol sa pokojne rozbehnúť.

A tak sa bežal. Nohy naťahoval, čo najviac len vedel a sotva sa dotkli zeme, už boli opäť vo vzduchu.

Odbočil doprava a pustil sa rovinkou, ktorá sa neskôr premenila na mierny kopec. Nespomalil. Prebehol okolo radu stromov za plotom a pri pizzerii odbočil vľavo.

Bol trochu zadýchaný, ale prebehol na koniec ulice a vbehol do úplne posledného vchodu. Dvere boli otvorené, takže sa nemusel zdržiavať odomykaním.

Schody bral po dvoch. Na medziposchodí sa chcel rýchlo otočiť a vybehnúť ďalšou sériou schodov. Noha sa mu zvrtla a pošmykla. Razom pochopil, prečo boli dvere otvorené. Narazil do steny šmykom ako auto pri nepodarenom drifte.

Zodvihol sa a ignorujúc pálivú bolesť v nohe zdolal ďalšie jedno poschodie. Vrútil sa cez vchodové dvere do bytu. Ani nedbal na to, aby si vyzul obuv a už stál špinavými teniskami na čistých doskách plávajúcej podlahy.

Jedna noha sa mu podlamovala bolesťou, hruď sa mu prudko dvíhala a zase klesala, ale inak stál primrznuto. Srdce mu búšilo až v ušiach a oči mal doširoka otvorené, keď sledoval to čudo pred sebou.

"Nemožné," povedal ticho. "Mamii!" zvolal vzápätí a ani len na milimeter neuhol pohľadom.

"Prestaň kričať Colin," dvere sa otvorili a z vedľajšej izby vošla podráždená žena.

"Ty si kúpila ďalší kvet?" po prvýkrát na moment odtrhol pohľad od žltokvetej byliny.

"Nebuď smiešny Colin, veď ten som dostala," žena škaredo zvraštila obočie, "a ak ti to vadí, tak na neho nepozeraj."

Nechápal to, veď tento, presne tento kvet sa ráno rozbil na dlážke v jeho izbe. Presne na tento kvet stúpil a porezal si nohu.

Dostal nápad. Prudko sa posadil, začal si rozväzovať šnúrky plátenej topánky a stiahol si tmavomodrú ponožku.

"Colin, čo to dopekla robíš?! Prečo si sa normálne nevyzul v chodbe?!" rozčuľovala sa.

Neodpovedá jej. Oči upiera na leukoplast.

Hľadí na umelinu tak priamo, že by jeden povedal, že si vidí cez kožu, mäso až na kosti.

Pevne ho chytí medzi ukazovák a palec.

Temer nedýcha.

Potiahne.

Má pravdu.

Na bledej pokožke sa značí pás zrazenej krvi.

"Takže to bola realita. Nezdalo sa mi to," povie si sám pre seba. Postaví sa a prebehne zopár izieb. Jeho nepravidelné kroky sa ozývajú. Jeden hlasný dopad tenisky a druhý tichý ani keby pierko padlo na zem, bosou nohou.

Otvorí dvere na izbe a môže si oči vyočiť. Všetko je tak ako má byť. Poličky sú plné kníh a hrdo mu ukazujú chrbty. Vyzerajú akoby nikdy neboli ležali rozhádzané na chlpatom koberci a ich strany neboli povytrhávané naokolo ako v scéne katastrofického filmu. Na dlážke rovnako chýbali aj kusy šatstva.

Nazrel do útrob skrine a rovnako našiel všetko tak, ako má byť. Tričká boli zavesené na vešiakoch a nohavice poskladané na kôpkach.

Povytiahol šuflík a ponožky boli pekne popárované a zbalené jedna do druhej.

"Dokonca... O jednu viac," pohľadom sledoval ponožkový pár, ktorý bol donedávna jedinou ponožkou.

"Idem von!" zvolal a opäť sa rozbehol.

<×>

Usadil sa na pohodlné miesto vo vagóne. Slnko osvetľovalo slnečnú stranu sedadiel. Po ňom nastúpilo iba zopár ľudí. Sotva si nasadil slúchadlá, už sa vlak pohol a začal sa pomaly rozbiehať.

V slúchadlách mu hral Coldplay-Clocks a jemu sa zdalo, že stromy, ktoré míňajú jeho okno tancujú v jeho rytme. Akoby si vlnili ako morské riasy. Jemnými a krásnymi pohybmi, ako tóny tejto piesne.

Oblaky na nebi farby kobaltu, ako jediné zabraňovali jeho tajným predstavám, že už nie je na suchu, ale práve sa ponoril pod vodu. Tajne očakával, že uvidí k nemu stúpať bublinky vzduchu, akoby bol na dne oceána a táto železničná trať bol postavená na piesku.

Koľaj sa začala rozdeľovať na viaceré ako rodokmeň a oni zastavili na prvej zastávke. Na vysokej budove svietil nápis: Calne

Budova pôsobila mohutne a pevne, i napriek tomu, že na nej bolo vidieť podpis času. Steny boli trochu zaprášené a okná mierne zafúľané.

K vlaku podišiel muž v žiarivej bielej košeli a saku. V ruke zvieral paličku na ktorej mal zelený vzor pripomínajúci terč. Zamával na rušňovodiča a opäť sa pohli. Nechali za sebou veľkú budovu i jej nápis.

Stromy, ktoré ich stále obklopovali sa zrazu rozostúpili a otvorili sa pred nimi ako brána. Teraz okná napĺňal výhľad na rozsiahle lúky a polia. Nikde nebolo ani jedného stromu.

Lúky hrali veselými farbami kvetov a pole žiarilo sťa tekuté zlato, pokryté hlava na hlave slnečnicami.

Zrazu bez varovania zastavili pred nízkou budovou. Boli v mestečku zvanom Long Sutton. On toto miesto dôverne poznal. Nepoznal jeho ulice, domy, ani ľudí, ktorý ich obývali. Poznal ho sotva ako rýchlik malé zastávky. Nikdy v nich nezastavovali a vlastne ani on v tomto mestečku nikdy nebol.

Poznal len prednú fasádu, okná a dvere, ktoré sa dali vidieť bez toho, aby vystúpil. Ale jednu vec poznal. Bola to lavička pred touto drobnou stavbou.

Nezáleží a ani nikdy mu nezáležalo na kuse betónu, kovových drôtoch, ktoré boli ním zaliate. Ani na dreve, ktoré bolo natreté už pred dávnou dobou a teraz sa farba už odlupovala. Ako to býva v svete mladých chlapcov, bola v tom baba.

Áno, sedávala na tejto lavičke. Áno, bola to tá tmavovláska. Tá s dokonalými krivkami, zelenými očami a mierne rebelistickými sklonmi. A áno, sedela tam aj teraz. Jej nádherné ruky zvierali knihu a oči jej behali zo slova na slovo.

Zrazu zabudol kde vlastne je, či vonku, či vnútri vlaku. Len sledoval ako jej vlasy vejú v jemnom vánku a slnko jej krásne tieňuje tvár.

Pocítil cuknutie a vlak sa opäť rozbehol vo svojej ceste a Colinovi pomaly mizla spred očí.

"Nie, prosím, ešte nie," povedal si, ale oproti ťažkému kovovému stroju nemal najmenšiu šancu.

A tak sa napokon úplne stratila a okolie zase lemovali stromy. Sledoval ich, no tento pohľad bol zmiešaním šťastia, že ju videl a zároveň sklamania, že nie je jeho.

Koľaje sa opäť rozvetvili, ale on už nesedel. Stál pred manuálnymi dvermi a čakal kým vlak úplne zastane. Otvoril ich, vystúpil a zbehol dole schodmi. Prešiel cez preplnenú budovu stanice rezkejším krokom.

Za vchodovými dverami uvidel stáť nižšie stále mierne vychudnuté dievča. Malo dlhé hnedé vlasy, zelené oči a v kostnatej ruke zvierala dymiacu cigaretu. Napriek tomu všetkému pôsobila milo a sympaticky.

Sotva ju uvidel, vrhla sa mu okolo krku a pevne ho objala. Žiarila šťastím a aj jeho srdce tancovalo radosťou.