Mysterious

2.časť

Okamžite som sa odtiahla. "Čože?? ..Nie.Nie.Nie. To nemôže byť pravda. Je to len sen.." upokojovala som sa. "Kiežby to bol len sen." Povedala mi mama. "Nie! Neverím tomu!!" Kričala som. "Emily...Choď si ľahn.." nedopovedala, pretože som jej skočila do reči. "Nejdem si ľahnúť!! Kde je moja sestra? Čo s ňou je??" nechcela som veriť čo mi povedala.
"Emily! Tvoja sestra sa už nevráti!" zvýšila hlas a slzy sa jej skotúľali po tvári. Ja som tiež slzy na krajíčku. No zadržiavala som to. Dlho sa to nedalo a spustila som plač. Odišla som do svojej izby, zamkla sa a zvalila sa s plačom na posteľ."Nie ... Nie. Nie je to pravda ." Neverila som. Rodičia mi klopali na dvere. Ani som sa neozvala."Emily. Otvor, prosím ťa." ozval sa otec. "Nechajte ma na pokoji." Potomto sa mi už neozvali. Asi po pol hodine plaču som zaspala.

Zobudila som sa okolo šiestej ráno. Rozpamätavala som sa. Obzrela som sa po celej izbe. Bolo už celkom vidno. Zrazu som zbadala svoju sestru ako pozerá z okna. Utrela som si poriadne oči. Zaostrila som zrak."Alison!" Skríkla som nadšene. Predsa to bol sen. Pomyslela som si. Pozrela na mňa. Nadvihla jeden kútik úst. "Dobre ráno. Mala by si ešte spať." Ozvala sa mi. Sadla som si na posteľ. " No..Ja.. mala som zlý sen.Ty si...." nedopovedala som. "Nehovor tak nahlas. Vzbudíš rodičov." upozornila ma. Som rada že ju zase vidím. Stála stále pri okne. "Choď si ešte ľahnúť." prikázala mi s úsmevom. "Nie nechcem.. niesom unavená" priznala som. "Chcem byť tu. A s tebou." Usmiala som sa. "Vždy budem s tebou." uprene ba mňa hľadela. "A nikdy ťa neopustím." povedala . "A teraz si choď ľahnúť." dodala. Chvíľku sme na seba pozerali. No potom som náhle zaspala. Ani neviem ako. Proste sa to stalo.

Zobudila som sa okolo jedenástej. Všimla som si že mam zamknutú izbu. Odomkla som ju a šla do kuchyne po nejaké jedlo. Zrazu mi mi niečo napadlo. Ako sa dostala moja sestra do izby , keď bola zamknutá? . Spýtala som sa samej seba. Potom som zbadala list na stole. Bola na ňom nakreslená čierna ruža. Otvorila som ho. Sadla som si na stoličku a začala čítať.

- Drahí Montgomeryovci

Je mi veľmi ľúto , čo sa stalo. Alison bola veľmi dobré dievča.

Preskočila som pár riadkov. No nemala som to robiť

Zavolajte ked budete potrebovať. Pomôžeme kedykoľvek.
Úprimnú sústrasť.
- Vaša Denissa

Slzy som mala na krajíčku. Čo to má znamenať?. Zrazu mi bolo všetko jasné. Spomenula som si čo mi ráno vravela. Vždy budem s tebou. A nikdy ťa neopustím.
Začali sa mi klepať ruky a rozplakala som sa. Prečo??? Prečo ona..
Zrazu za mnou pribehla mama. Asi počula môj plač. Všimla si otvorený list. Pristúpila ku mne bližšie,aby ma objala. "Ou..Emily.. Nemusela si to čítať. Neboj sa všetko bude v poriadku. Zvládneme to." pobozkala ma na tvár. Stisla som ju pevnejšie. Hladila ma po vlasoch, čo ma trochu upokojilo a prestala som plakať.
"Zajtra nemusíš ísť do školy. Je to na tebe" usmiala sa na mňa.
"Uvidím" úsmev som jej opätovala. "Čo sa vlastne stalo?" spýtala som sa.
"To zatiaľ nevieme. Hneď ako to polícia zistí tak nám zavolajú." odpovedala mi. Vzdychla som si. Šla som do izby. No zrazu. Som ju zbadala. Sestru.

Táák tu je trošku dlhší diel :) . Dúfam že sa vám bude páčiť.
- vaša Katherine