Mysterious

6.časť

Nastal ten "úžasný" deň, kedy som mala ísť do školy. Vôbec som sa netešila. Vlastne. Nemala som ani na čo. Už nejakú chvíľu pozerám na hodinky. Bola som už pripravená a čakala som mamu. Trvalo jej to dlho, ako vždy. "Em! Poď už!" zakričala na mňa. Vzala som si tašku a šla za ňou. "Si si istá,že tam chceš ísť?" spýtala sa ma. Prikývla som. "Fajn. Tak poďme." usmiala sa na mňa. Tak sme šli.

Pri škole som videla mnoho ľuďí fajčiť. Divne sa na mňa pozerali, tak som radšej odvrátila zrak. Vstúpila som do školy. Šla som k svojej skrinke a vzala si veci na hodinu. Skoro všetci sa na mňa pozerali a niečo si šuškali. Bolo to veľmi divné. Vtedy som si uvedomila, že sa chcem vrátiť domov. Šla som teda na hodinu. Mala som dejepis. Nuda. Ako aj ostatné hodiny. Nikto sa so mnou nebavil. Iba na mňa zazerali ako na zjavenie.

Po vyučovaní ma v škole ešte čakal obed. Mali sme nejaké varené zemiaky s hnusným Poľským mäsom. Nemienila som to jesť. Sadla som si k stolu. Ako jediná som tam bola sama. Lenže zrazu si ku mne niekto prisadol. Neverila som.. Bol to Ray. Zamračila som sa. "Čo tu robíš?" čudovala som sa. "Hmm. Idem práve obedovať." zasmial sa. Zdvihla som obočie. "Chodíš tu do školy? Odkedy?" spýtala som sa. "Od prvého ročníka?" znovu sa zasmial. "Vtipné. Ale vážne.. Nevedela som že..." nedopovedala som, pretože mi Ray skočil do reči. "Veľa toho o mne ešte nevieš." pousmial sa a ochutnal to mäso. Videla som ako ho naplo."To čo má byť za sr*čku? Fuj.." snažil sa to vypľuť. Zasmiala som sa na tom. "No to je strašne vtipné." povedal ironicky. Stále som sa smiala. "Smej sa. Ochutnaj to."
"Nikdy v živote." povedala som so smiechom. Zamračil sa. Odsunul si tácku s jedlom. "Čo tu tak sama?" spýtal sa. Mykla som plecami. "Vždy som tu sama." priznala som. "Ako vieš, že tu chodím?" zaujímalo ma. "Kto povedal, že som to vedel? Proste som ťa tu zbadal. Tak samu." usmial sa. Úsmev som mu opätovala.Bol strašne zlatý. Ach.. "Ukľudni sa." ozvalo sa čosi za mnou. Jasné. Moja sestra. "Páčil sa ti lunapark?"
Usmiala som sa. No potom sa stalo niečo zvláštne.. "Nie. Nemalo sa to vôbec stať. " vyhrklo zo mňa, ani neviem ako. Ja som to povedať nechcela. Akoby sa do mňa niekto prevtelil. No zrazu mi napadlo. Alison? Prečo... Ray sa zarazil. Úsmev na tvári ktorý mal sa mu stratil. "Aha" povedal sklamane. "Myslel som že..." nedopovedal. "Čo si si myslel!? A myslíš, že si ku mne môžeš len tak prisadnúť??" hovorila za mňa sestra. Pozrel na mňa vážne"Tak si to mala hneď povedať! Čau!." vzal si tácku a naštvane odišiel. Začala som byť naštvaná ja. Za to mi Alison zaplatí. Konečne som sa s niekým bavila a teraz. Mala som slzy v očiach. Rýchlo som odniesla tácku a pozbierala sa domov.

Doma ma v mojej izbe na posteli čakala sestra. Usmievala sa na mňa. "Nenávidím ťa." povedala som jej a spustila sa mi slza. Len sa nad tým zasmiala. "Prečo si to spravila?! Teraz si svoje úlohy dorieš sama. Ja ti už ďalej pomáhať nebudem. A teraz sa pober preč. Dovi ! Papa." čakala som že niečo povie, namiesto toho vstala a pobrala sa preč. Chvíľu som stála na mieste, ale potom som sa zvalila na posteľ. Rozmýšľala som ako si to u neho vyžehliť. Nemóžem mu predsa povedať pravdu. Neveril by mi. Čo mám teraz robiť? Tlačil sa do mňa hnev. Ako sa na neho v škole pozriem? Ostáva mi jedna vec. Vyhýbať sa mu. Chcem odtiaľto vypadnúť. Rozhodla som sa, že sa pôjdem prejsť. Prezliekla som sa. "Prídem do šiestej.!" zakričala som nevediec či je niekto doma. Prechádzala som sa a prechádzala. Zbadala som Adama. Čo tu ten zas robí? Bol s niekým, ale nevedela som postrehnúť kto to je. Zaostrila som zrak. Ou nie.. Ray. Dala som sa na odchod, ale nestihla som. Adam si ma všimol a zakričal na mňa: "Emily!" Robila som sa, že nepočujem. A šla som ďalej, lenže Adam za mnou začal behať. "Emilyy!" zakričal znovu. Nemala som na výber tak som sa otočila. "Ahoj." usmiala som sa. "Čo tu robíš?" spýtala som sa. Zasmial sa. "Ray tu neďaleko býva."
Fakt? Čo sa ešte o ňom nedozviem? "Fajn, tak ja už pôjdem." povedala som a dala som sa na odchod. "Ale kam by si šla. Ostaň s nami." presviedčal ma. No ešte toto mi tu chýbalo. "Nie.. Musím ísť. Vážne." snažila som sa z toho vykrútiť. No naďalej ma presviedčal. "Prosím. Zostaň s nami." urobil na mňa psie oči. Nevedela som čo robiť. Nechcela som ostať. Všimla som si ako na nás Ray zazerá. "Musím ísť domov. Prepáč." pozrela som na Adama. "Tak ťa aspoň pôjdeme odprevadiť. Čo povieš?"
"Nie.. Netreba, ale ďakujem. Ahoj." usmiala som sa a pobrala sa domov. "Ozvi sa mi niekedy." skríkol ešte po mne. Bože, prečo ja? To sa nemôžem normálne prejsť? Asi nie. Takže, Ray tu niekde býva. Nikdy som ho tu nevidela. Už ani nechcem. Vrátila som sa domov.