Mysterious

3.časť

Asi 5 minút sme na seba pozerali. "Čo tu robíš? Aa.. ako to je možne, že ťa..." vybehla som na ňu. "Ukľudni sa. A počúvaj ma." povedala mi. "Ja som kľudná!...Prečo...Prečo si mi to spravila?" kričala som na ňu so slzami v očiach. Náhle do izby pribehla mama. "Stalo sa niečo?" spýtala sa. Pozrela som na to miesto kde stála sestra."Nerob to.." prosila ma. Premýšľala som. "Nič len.. pohádala som sa s kamarátkou." zaklamala som. "Aha.. No. Určite sa čoskoro dáte znova dokopy." dala mi pusu na líce a odišla z izby. "Môžeš mi to konečne vysvetliť?" zvýšila som hlas. "Chceš aby ťa znova počula??" zamračila sa na mňa. Sklopila som zrak. "Takto sa mi páčiš.." usmiala sa a pokračovala: "Hmmm. Čo tu robím? Veď tu bývam nie?" zasmiala sa. No mne to ako vtipné neprišlo. "Prečo ťa vidím. A ostatní nie... " ozvala som sa. Prevrátila očami. "Nechaj ma dohovoriť... takže...Vybrala som si teba. Mám tu pár nedokončených úloh, v ktorých mi pomôžeš." zdvihla som obočie. "J..Jaa?? Prečo ja?" nechápala som.
Vzdychla si. "Zase len... Prečo. Prečo. A prečo....Pre kyslé lečo!" pozrela vonku z okna. Ja som len sledovala, čo sa bude diať ďalej. "Aké úlohy? Aa... Čo sa ti vlastne stalo??" vyzvedala som. Pozrela na mňa a pousmiala sa. "Všetko sa dozvieš včas. A teraz dovoľ. Musím už ísť. Uvidíme sa. Maj sa!" zakývala mi, prešla cez okno a už jej nebolo. Chvíľu som pozerala na okno. Aké úlohy? Stále mi prebiehala v hlave tá istá otázka. Šla som si ľahnúť. Premýšľala som. Ísť do školy, alebo neísť. Nevedela som sa rozhodnúť. Tak som to vzdala a premyslím si to neskôr. Prišla za mnou mama. "Em? Nechceš niečo jesť? Mohli by sme niekam zájsť alebo čo ja viem. Čo povieš?" navrhla. Zamyslela som sa. "Choď tam." počula som známy hlas. Jasné. Moja sestra. "Prečo?" neuvedomila som si že pri mne stojí mama. Pozrela na mňa a odpovedala:"No možno by sme sa nejako zabavili.." usmiala sa. Ja tiež. "Tak teda fajn. Poďme." rýchlo som vstala z postele a šla sa prezliecť.

O necelú pol hodinu sme už blúdili po meste. Obzerala som sa. Zbadala som ako vedľa mňa kráča sestra. Zastala som. Mama sa otočila. "Deje sa niečo?" opýtala sa. "Nie..nie. Všetko je v poriadku." usmiala som sa a pokračovali sme v ceste. "Povedz,že sa ti páči tu." ukázala mi sestra na skvelo vyzerajúcu reštauráciu Jango. Netušila som prečo to robí, ale poslúchla som ju. Mama si ju obzrela a vošla dnu. Ja za ňou. Vybrali sme si miestečko pri okne. Zaujímalo by ma, prečo si sestra vybrala práve túto reštauráciu. Mame zazvonil mobil. "To je polícia. Počkaj chvíľu" vybehla vonku. Ostala som tam sedieť sama. No nie tak celkom. Sestra bola so mnou. Mala som na ňu milión otázok, ale radšej som bola ticho. Sadla si na mamine miesto. "Tak, čo si objednáš?" usmievala sa na mňa. "Prečo sme tu?" musela som sa opýtať. Prevrátila očami. "Ty s tým asi nikdy neprestaneš, však?" zamračila sa. Zamyslela sa. "Mama sa vracia. Neboj sa, všetko sa dozvieš včas. Pá!" zamávala mi a odišla. Mama sa vrátila a sadla si späť na svoje miesto. Videla som jej slzy v očiach. "Si v poriadku? Stalo sa niečo?" starala som sa. "Polícia. Oznámila mi že...." nevedela dopovedať. Nadýchla sa: "Že to vyzerá na samovraždu."
Už aj mne sa tisli slzy do očí.
"Ako??" nemohla som uveriť, že by moja sestra bola niečoho takého schopná. "Drogy, al..alkohol." zavzlykala. Dusila som v sebe všetok hnev a plač. Rozbehla som sa na záchod. Lenže cestou do mňa vrazil jeden čašník. Vyvalilo sa na mňa jedlo. "Čo nevidíš?!?" skríkla som podráždene. Bol to známy muž. No nevedela som si spomenúť na kto to je. "Prepač... Nechcel s....Emily??" spoznal ma. "Adam??" spomenula som si. Bol to Alisonin frajer. "Odkedy tu pracuješ?" jedlo na sebe som si veľmi nevšímala. "Fúú.. Už asi 2 mesiace." odpovedal. Už dlhú dobu som ho nevidela. Zmenil sa. Trochu viac zarástol. A mal dlhšie vlasy. Vyzeral viac ako muž. "Nechceš ísť niekedy pokecať?" navrhol. "Mohli by sme." súhlasila som bez akéhokoľvek váhania. Chcela som sa ho opýtať na Alison a tak. "Tak môžme po práci. O pol hodinu končím."
"Fájn. Počkam ťa. Teraz zdovolením. Musím sa ísť umyť, pretože niekto tu bol nešikovný." zagánila som na neho. "Sorry!" zakričal po mne a vrátil sa späť k svojej práci. Vošla som na dámske záchody a pozrela sa do zrkadla. "Bože! Mám takto chodiť po meste?? To mi nemohol dať nejake tričko?" hovorila som sama so sebou. Pozrela som sa znovu do zrkadla. Zľakla som sa. Videla som znovu moju sestru. Zasmiala sa na mne. "Vždy bol nešikovný." stále sa smiala. "Preto som tu prišla?? Aby sa stalo toto??" zvýšovala som hlas. Snažila som si to umyť. Ale stále som na sebe mala kúsky špagiet a škvrny od kečupu. Privoniala som si tričko. Ešte som aj smrdela ako špagety! Vzdychla som si. "Načo mám ísť s ním?" pozrela som na ňu. "Povedz mi načo! Inak nikam nepôjdem." vydierala som ju. Zamračila sa. Nemala rada keď ju niekto vydieral. Kebyže som tam nešla mohla by som jej narušiť plány. Keď nejaké má, čo určite áno. "Potrebujem aby si sa s ním spoznala. Potrebujem aby si sa dostala do jeho bytu. Jak? To už nechám na teba." prezradila. No stále mi nepovedala všetko. A to ma na nej štvalo. "Ďalej? A načo??" vyzvedala som. "Prosím. Je tam jedna vec. Ktorú musíš vziať. Nepoviem ti aká. To sa dozvieš." žmurkla na mňa. "Tak teda dobre."
Usmiala sa na mňa: "Ďakujem."
Úsmev som jej opätovala.
Veľmi by ma zaujímala akú vec mám vziať. Dúfam že to bude stáť za to.

Prišla som za mamou. Chcela som ísť domov sa prezliecť aby som sa mohla vrátiť takže som požiadala mamu aby sme šli domov. Stejne sme ani jedna nemali chuť do jedla. Ani si nevšimla , že mam na sebe špagety.

Za asi 15 minút sa mi podarilo ísť domov prezliecť sa a ísť späť. Adam ma už čakal pred vchodom. Bol celkom pekne oblečený. Keď ma zbadal na tvári sa mu vyčaroval úsmev.

Takže po trošičku dlhšiej dobe som pridala 3.časť. Chcela by som vám poďakovať za votes a komenty a hlavne za to že to čítate. :)
Dúfam že sa vám táto časť bude páčiť .

-Vaša Katherine