Mysterious

4.časť

"Ahoj" pozdravili sme sa naraz a zasmiali sa. "Pôjdeme niekam?" spýtala som sa. "Je to na tebe." usmial sa na mňa. Tak sme sa teda šli prejsť. "Ták...Vieš niečo o Alison?" ozvala som sa po dlhom tichu. Zamyslel sa. "Nie.. A ty?"
"KLAMÁR!" zjavila sa pri mne sestra. Pozrela som na ňu. "Isto?" opýtala som sa ho. Zamračil sa. "Klamal by som snáď?" pozrel sa na mňa uprene. Mykla som plecami a letmom pozrela na sestru. Zavrtela hlavou. "Tak vieš niečo o Alison?" spýtal sa ma druhý krát. Povedala som mu o tej samovražde. Všimla som si ako zovrel päste. "Si v poriadku?" ozvala som sa. Prikývol. Niečo ho trápilo. No zrejme mi to povedať nechcel tak som to akceptovala. "Ako sa ti darí v škole a v práci?" navrhla som tému. "Práca je super. Som rád že tam pracujem. Aspoň sa nesústreďujem na negatívne myšlienky... na chvíľu. A škola... No..Najradšej by som z nej vypadol. Držia ma tam len kamoši." priznal. "A baby?"
Počula som ako prehltol. Žeby bol nervózny? Neodpovedal mi. Asi sa ho to dotklo. "Prepáč" pozerala som na neho. Mala som výčitky svedomia.
Alison som už pri mne nevidela. "Dajme inú tému.. Ako sa darí v škole tebe?" pousmial sa. Vzdychla som si. "Tak jak vždy. Nič moc." zasmiala som sa. "Prečo?" opýtal sa.
"Nie som veľmi obľúbená.. prvý ročník. Čo očakávať. Začínam si zvykať." usmiala som sa a snažila som to brať pokojne. "A kamarátky?"
"Tak.. zatiaľ sa nebavím s nikým tak ako napríklad teraz s tebou." povedala som pravdu. V škole som taká samotinka. Väčšinou sedím sama v lavici a počúvam hudbu. Máločo sa s niekým rozprávam.
"Aha. Tak to je mi ľúto.. " sklopil zrak.. "Nemusí." a bolo zase ticho. Zabočili sme do parku a sadli sme si na lavičku pri fontáne. "Musím zistiť čo sa stalo s mojou sestrou.." ozvala som sa napokon. Neozýval sa. Pozrela som na neho. "Pomôžeš mi s tým?" pozrel mi do očí. Potom znovu odvrátil zrak. "Já.. samozrejme. Rád pomôžem." usmial sa na mňa. Úsmev som mu opätovala. Stále pozeral na mňa.
Nadvihla som obočie. "Sorry. Len .. strašne sa na ňu podobáš." obzeral si ma. Nevedela som čo mám povedať , tak som sa len usmiala. "Á.. aby som nezabudol.... Na . Zavolaj mi keď budeš čokoľvek potrebovať." vybral z vrecka papier a napísal tam ceruzou svoje číslo. "Ďakujem." odložila som si papier. Zazvonil mu mobil. "Nó. Ja som v meste... pri fontáne.. To je jedno s kým. Ozvem sa potom čau." zložil. "Kto to bol?" vyzvedala som. "Ále. Kamoš. Chcel niekde vyraziť ako vždy." zasmial sa. "Vykašľal si sa na neho?"
"Kôli tebe. Takže si to váž." zasmial sa. Nadvihla som obočie a zasmiala som sa s ním. "Robím si srandu..Nemám teraz chuť s ním niekam ísť." usmial sa. "Páči sa mi toto miesto. Chodil som tu s Ali." spomínal si. Rada počujem že sa mi zdôveruje. "Mala rada mesto." dodala som. Pousmial sa. "Vždy rada chodila do fontány" zasmiala som sa. On tiež. Bolo mi do plaču. Po chvíli som to nevydržala a stiekla mi po tvári slza. Pozrel na mňa. "Neplač. Prosím." objal ma. On ma normálne objal! Cítila som sa v jeho objatí dobre. Upokojovalo ma to. "Ale. Ale čo toto??" vyrušil nás Adamov kamarát. "Ray??? Čo tu do.. robíš??" Adam sa postavil z lavičky. "Kľud kámo. Mal si povedať že si tu s čajou." pozrel na mňa. Uškrnul sa. "A sexy čajou." zasmial sa. Zdvihla som obočie. Adam prevrátil očami. "Tak čo chceš?" opýtal sa ho. "Zdvorilejšie by sa nedalo?" zamračil sa. "No prepáč. Potrebuješ niečo môj najlepší a najvernejší kamarát?" ironicky sa opýtal a ja som sa na tom zasmiala. Ray pozrel na mňa. Smiech ma prešiel. "Fakt vtipné. Nezabudni ju pretiahnuť ." potľapkal ho po pleci a chystal sa na odchod. "Čo si to povedal??" chytil ho za ruku. "Že ju nezabudni pretiahnuť ty magor. Pusť ma. Neviem čo to s tebou je. Taký si bol ešte predtým čo si stratil Ali. Spamätaj sa lebo to dopadne zle. Ozvi sa mi keď budeš mať na mňa náladu chlapče." podal mu ruku a šiel preč. Otočil sa ku mne. "Prepáč." prisadol si späť ku mne. "Nič sa nestalo." ubezpečila som ho. "Mal by som ísť. Rád som si pokecal. Aj nabudúce. Mám ťa odprevadiť?" spýtal sa starostlivo. "To je v pohode." usmiala som sa. "Určite?" zasmial sa. Prikývla som. "Tak ahoj." dal mi pusu na líce a pobral sa domov. Mne sa nechcelo, tak som ešte ostala sedieť. No veľmi dobrý nápad to nebol. Prisadol si ku mne jeho kamarát Ray. Vzdychla som si. Nepozdravil sa len sa na mňa usmieval. Musím uznať, že mal fakt pekný úsmev. Bol dokonca celý pekný. Špinavý blonďák, najvýraznejšie na ňom boli jeho tyrkysovomodré oči s nádychom do zelena a perfektne vytvarované hebké pery. Ach, tá jeho vyšportovaná postava. Mala by som na to prestať myslieť. "Čo tak sama? Kde máš svojho Adamka?" uškrnul sa. "Nie je to môj Adamko." prevrátila som očami. "Sorry." zasmial sa a zdvihol ruky nad hlavu. "A teraz môžeš ísť." usmiala som sa ironicky. "Nenechám ťa tu predsa samu. Ako ten dement."
"Čo ti spravil??" vybehla som na neho. "Musíš ho chápať , že ma teraz ťažké obdobie." dodala som. Pokrútil hlavou. "Nevieš, nerieš." žmurkol na mňa. "Prečo by som to nemala riešiť?" nechápala som. "Nechaj to tak fajn? A teraz. Poďme niekam." ani sa neopýtal či chcem. "Nepovedala som že chcem niekde ísť."
"Ja sa ťa nepýtam. Tak. Ide sa. Poď za mnou." radostne vyskočil z lavičky a rozbehol sa. "Ach." povzdychla som si. Vstala som a bežala za ním. "Počkaj na mňa! Nestíham." kričala som za ním. "Chyť ma za ruku." nastavil mi ju. Pozrela som na neho či to myslí vážne. "No ták." presviedčal ma. Chytila som ho teda za ruku. Aj tak som ho nestíhala. Už som pomaly nevládala, ale on v pohode bežal ďalej. "Už nevládzem,dajme si pauzu." zastala som. On so mnou . "Nie je to ďaleko. Poď.." ťahal ma. "Ja už fakt nemôžem." pustila som sa ho. "Poď na koňa." usmial sa a nastavil chrbát. Pousmiala som sa. Mohla by to byť sranda. Skočila som na neho. Skoro som ho zvalila. Ešteže ma také telo aké má. Chytil ma za nohy. Držala som sa ho okolo krku. Mal dobrú vôňu. Po pár minútach sme už boli na mieste.

Takže po dlhej dobe vám pridávam znovu ďaľšiu časť. Podľa mňa nie je až taká dobrá, ale nabudúce sa budem snažiť to viac rozprúdiť. :)
Ďakujem všetkým ktorým to čítate a taktiež za votes a komenty . :)
- Vaša Katherine