Mysterious

8.časť

"Neprestaneš ma sledovať, že nie?"
Rozosmiala sa. "Nie."
"Fájn, čo chceš?" opýtala som sa aj keď som odpoveď už vedela.
"Však ty vieš." pousmiala sa.
"Lenže ja som ti už niečo povedala." povedala som s miernym úškrnom.
"Nedávaš mi inú možnosť. Budeš robiť buď to čo ti poviem, alebo tvojmu Rayíkovi jednoducho trochu skrašlim život."
Udivene som na ňu pozriem. "Č-čo tým myslíš?" dúfala som v to, že mu nechce nijako ublížiť. Ale dúfala som márne. "Trošku mu uškodiť." nahodila provokatívny úsmev. Nadvihla som obočie : "To by si neurobila."
"Ako myslíš. Takže môžem to skúsiť?." provokovala ma. "Prečo to robíš? Prečo mi rovno nepovieš čo sa ti stalo a prečo sa to stalo..." obklopovala som ju otázkami. Už zase. No nemohla som si pomôcť, bola som strašne zvedavá. "Chcem aby si to zistila sama." odpovedala mi. "Lenže, ja nechcem."

"Ale to ma nezaujíma."

"Tak čo mám spraviť?" spýtala som sa rozklepaným hlasom.

"V prvom rade..Obmedzíš kontakt s Rayom" začala.
"Ale!"
"A žiadne námietky!" dodala.
Sklamane som sklopila zrak. Tlačili sa mi do očí slzy. No zadržiavala som to. "Čo ešte?" nedokázala som sa na ňu pozrieť.
"To čo máš robiť celý čas, zbližovať sa s Adamom."
"Fajn. Ako povieš." pozrela som na ňu sklamaným pohľadom. Nadvihla kútik úst. "Som rada, že si rozumieme. Tak sa uvidíme neskôr. Ahoj sestrička." rozlúčila sa a po chvíli mi zmizla z dohľadu.
Mala som zmiešané pocity. Už som vôbec nemala chuť spať. Sadla som si k ohnisku a premýšľala som.

Prečo nemôžem žiť obyčajný život ako ostatné teenegerky?

Už hodinu tu sedím a čumím do ohňa. Zrazu sa na mňa všetko zosype a moju tvár obklopujú slzy. Nevedela som to zastaviť. Sklonila som hlavu.
Zacítila som dotyk na mojom ramene. Pomaly som dvíhala hlavu k dotyčnej osobe. Prišiel za mnou Ray. Prisadol si ku mne. Na nič sa ma nepýtal, iba ma tuho objímal. "Choď preč, prosím ťa.." rozplakala som sa ešte viac. "Nenechám ťa tu len tak." nedal sa. "Ray, prosím.." prosila som, no aj tak som ho nepresvedčila. Stále ostal pri mne. Odtiahla som sa od neho. Mierne sa zamračil. "Ray! Myslím to vážne." odvrátila som zrak na oheň. Vzdal to. Vstal a odkráčal do svojho stanu. No plač sa mi nezastavil.

Všetko bude v poriadku, vyrieši sa to.
-upokojovala som sa.
Spravila som hlboký nádych a výdych. Nachvíľu to zabralo. Ale len nachvíľu.
No prišla som na jednu dôležitú vec. Na Rayovi mi až veľmi záležalo. Nechcela som čo len pomyslieť na to, že by sme sa už nestretávali.

Už dosť! Nebuď urevanec. Vzchop sa!
-vravela som si. No veľmi to nepomáhalo.

Už som pomaly ani plakať nevládala. Bola som vyčerpaná. Ľahla som si na zem. Bola zima, ale nijako som to neriešila.
Unavená som zaspala na tvrdej zemi.
• • •

Vzbudila som sa ráno v stane. Zdesila som sa. Ako som sa sem dostala? Rýchlo som sa dala dokopy a vyšla von. "Bre ráno, spachtoško." zasmiala sa Davina.
"Aj tebe.. Kde su chalani?" obzrela som sa no nikoko som nezbadala. "Šli si to tu obzrieť. Myslím, že sú už v pohode. Dúfajme teda. No a akú si mala noc?"
Zamyslela som sa. "V pohode. Čo ty?" zaklamala som. "No, lepšie by to bolo v posteli." zasmiala sa a ja s ňou. V tom som si spomenula, že sa mám ozvať rodičom. Už len modliť sa, že tu bude signál. Našťastie na nejakých miestach. To miesto som však našla asi po pol hodine. Napísala som mame esemesku, že som šla ku kamarátke na víkend. Snáď jej to prišlo, pretože mi nič neodpísala. Nechala som to tak. Možno jej neskôr zavolám. Ak sa to teda bude dať.
Zbadala som blížiacich sa chalanov. Snažila som sa vyhýbať Rayovmu pohľadu. "No nazdar chaloškovia." posmešne sa pozdravila. "Akú ste mali noc vy?" spýtala sa ich. "Hmm. Veľa som toho nenaspal." počula som Rayov hlas. "Ja som sa náhodou vyspal." pridal sa Adam.

Takže Ray ani nespal. Musel to byť on, kto ma preniesol do stanu.

"Čo Rayko.. Rušná noc?" zasmiala sa Davina
"Nevolaj ma tak." odpovedal jej zase podráždený Ray.
"Panebože.. Panebože daj mi silu aby som toho chlapca nezabila." hovorila si potichu. Ray sa uškrnul. Davina len pokrútila hlavou. "Tak našli ste nejaké zaujímavé miesto?" zmenila tému. "O trochu ďalej sú nádherné vodopády." povedal Adam.
"Davina povedala niečo zaujímavé." povedal Ray, pričom slovo zaujímavé zdôraznil. "Poďme k tomu jazeru! Bude to prča." navrhla Davina. "Em? Čo si ticho, aj ty niečo povedz." pozrela na mňa. "No.. Ja.. Mne je to jedno." pousmiala som sa.
"Veď niečo navrhni. Čo by sa ti páčilo?" spýtala sa.
"Vy ste ma sem dotiahli, takže je to na vás."
"Takto sa asi nedohodneme." vzdychla si Davina.
"Čo tak nejaké dobrodružstvo.??" ozval sa Ray. "A aké dobrodružstvo chceš zažiť v lese?" dvihla obočie Davina. Mykol plecami. "No vidíš. Pôjdeme k jazeru, prejdeme sa a potom sa uvidí a hotovo." rozhodla.
Vybrali sme sa na cestu.

• • •

Došli sme k jazeru. Všetko bolo fajn, až pokiaľ nám nezmizol Ray.
"Tipujem, že sa onedlho objaví." povedala Davina pokojne. "Podľa mňa zase niečo vymýšľa." myslel si Adam. Len ja jediná som nebola pokojná. Čo keď ma v tom prsty Alison? Nie nebudem na to myslieť.
Obzerala som sa všade naokolo. No nevidela som ho.

Buď kľudná , je v poriadku.

"No nevravel som?" ozval sa po chvíli Adam a ukázal na šialeného Raya, ktorý sa spúšťal lanom nad jazerom. "Wuhúú." zakričal Ray a pustil sa lana. Skončil v jazere. Onedlho sa vynoril. "Voda je úžasnáá!" kričal.

Tomu vravím dobrodružstvo. -pomyslela som si a usmiala som sa.

"Tak kto to chce skúsiť.?" pýtal sa nás Ray. Strašne by som chcela, ale nechcela som sa mu ozvať. Pozrela som na Davinu. Pohľad mi opätovala. Pohľadom sa ma pýtala či chcem ísť. Prikývla som. "Kde je štart?" Davina sa pozrela kde to lano vedie. Bolo pevne pripevnené na hrubom konári stroma. "Postavte sa tam. Podám vám lano." ukázal na miesto chytil do rúk lano a plával s ním až na breh. "Fajn, čo mám robiť?" chytila lano. "Chod s ním dozadu.. A len sa čo najviac odraz." dával jej pokyny Ray. "Idem na to." urobila to čo jej povedal. Vyskočila na lano, ktoré sa s ňou nieslo cez jazero. "Wuááá!" začala kričať. "Pusť sa!" zakričal na ňu Ray. Tak aj urobila. "Pomóc!" zavrieskla keď padala do vody. Zasmiala som sa. "To musíš skúsiť!" povedala Davina blížiaca sa k brehu s lanom.
Vzala som jej lano a skúsila to. Bolo to ohromne skvelé! Lenže zrazu sa to lano pretrhlo. Nestihla som sa ani nadýchnuť a padla som do vody. Snažila som sa vynoriť, ale márne. Lapala som po dychu, až som sa nakoniec napila vody. Vzdala som to a nechala som sa unášať vodou. Strácala som vedomie.

Takžéé tu je ďalšia časť, myslím že nie je taká zaujímava a nedala som si na nej až tak zežať.. Ale dúfam že vás to nijako neodradí v čítaní :) snáď sa vám aspoň to trošku bude páčiť ;)
- Vaša Katherine