Mysterious

10.časť

Pomaly som sa zobúdzala. Bolo už ráno. Cítila som, že mám hlavu na niečom mekom. Bola som dokonca aj niečím prikrytá. Pevne som dúfala, že keď otvorím oči, zobudím sa vo svojej mäkkej posteli a všetko čo sa odohralo bol iba sen. Ibaže, tak sa nestalo. Pootvorila som oči. Zistila som, že ležim na niekoho nohách. Pomaly som zdvihla hlavu aby som tomu dotyčnému mohla vidieť do tváre. Bol to Ray. Ako ma dopekla našiel? Snažila som sa ho vzbudiť rukami. No bezúspešne. "Ray!" skríkla som na neho. Prudko sa nadýchol a snažil sa pootvoriť oči. Keď zistil kde je okamžite sa posadil. "Preboha. Čo tu robíme?" vyzeral už aj triezvo. Nadvihla som obočie. "Ty si to nepamätáš?" opýtala som sa ešte s kľudom. Zakýval hlavou, že nie. Spomenula som si na včerajší večer a nedalo mi sa opýtať: "Ani na včerajšok?" Sklonil hlavu akokeby sa snažil spomenúť si. "Čo sa stalo včera?"
Vzdychla som si. Vážne si to nepamätá. "Nič vážne." zaklamala som s miernym falošným úsmevom. Chvíľu sa na mňa pozeral no po chvíli sa postavil a podal mi ruku. Chytila som mu ju a svojou silou ma vydzvihol. "Mali by sme sa vrátiť." povedal. Iba som prikývla a vyrazili sme. Cestou sme neprehovorili ani jediné slovko. Začala som byť už hladná. Nejako sa nám podarilo dôjsť ku stanom. Keď ma zbadal Adam hneď sa po mne vrhol a silno ma objal. "Emily..si v poriadku? Strašne som sa o teba bál." udivene som pozrela na Davinu a potom na Raya. Vzdychol si a odvrátil zrak. "Všetko je v poriadku." ubezpečila som ho a oslobila som sa z pevneho objatia. "Kde ste toľko trčali?" spýtala sa nás Davina s vražedným pohľadom. Už, už som niečo šla povedať, no Ray ma predbehol. "Stratili sme sa. Bol už večer a nič sme nevideli, tak sme počkali do rána."
Davinu to očividne presvedčilo. Adama nie. Videla som to na ňom. No nechal to tak. "Dnes odchádzame domov." oznámila Davina. "Čože? Prečo už dnes ? Mali sme odísť zajtra." vyhŕkol podráždený Ray. "A čo chceš jesť? Kôry zo stromu?" snažila sa zavtipkovať. "Davina má pravdu." súhlasila som s ňou. Usmiala sa na mňa. "Fajn." povedal napokon. Začali sme si baliť veci a poskladali sme si stany. Netrvalo nám to dlho. Bola to len chvíľa čo sme tam strávili. Ale mne sa to zdá akokeby sa udialo toho toľko veľa. Vybrali sme sa každy svojou cestou. Doma som očakávala poriadny výkrik od mojej mamy. A tak sa presne stalo. "Si už úplne normálna? Mysliš, že môžeš len tak odisť bez môjho dovolenia?!" začala. Nerobila som si z toho ťažkú hlavu. Tak som sa zmohla len na 2 slová: "Viem, prepáč." odišla som do svojej izby aby som si vybalila svoje veci. Nasledovala ma. "To je všetko čo mi na to povieš? Odteraz máš zaracha na týždeň!" skríkla a buchla dverami mojej izby. Nahnevalo ma to. Nie som predsa malé dieťa, ktoré môže väzniť vo svojom dome. Ľahla som si teda na posteľ. "Tak to si pohnojila" smiala sa mi sestra. "Čo tu znovu chceš?"
"Robím ti spoločnosť?" odpovedala mi  otázkou. "Nepotrebujem spoločnosť." oznámila som jej s očakávaním, že ma nechá osamote. Nuž, nestalo sa. "Viem,že potrebuješ a viem presne koho spoločnosť potrebuješ."  vedela som že tým myslí Adama. Ignorovala som jej poznámku. "Neboj sa, už je na ceste."
Nemala som na ňu vážne náladu ani na jej "vtipky". No zrazu do izby niekto vošiel. Mne sa snáď asi sníva. Stál tam Adam s malým orieškovým dezertom. Mimochodom. Ten bol môj obľúbený. "Čo tu robíš?" hneď som sa opýtala bez pozdravu. "Čakal som krajšie privítanie." povedal s úsmevom a prišiel ku mne. "To je pre teba. Tvoj obľúbený." podal mi dezert a vyzeral akoby si myslel,že sa mu hneď hodím do náručia. "To si nemusel. Ale ďakujem." snažila som sa o mierny úsmev. "Chcel som ti urobiť radosť." povedal trochu so sklamaným tónom. Rozmyšľala som čo mu odpoviem no zmohla som sa len na úsmev. "A..pozvala ma sem tvoja mama." priznal. "Čože? Prečo?" hneď som vyletela. "Má o teba strach, Emily. Povedala mi čo sa stalo. Mala by si sa k nej správať trochu milšie po tom čo sa udialo." začal mi prehovárať do duše. Možno mal pravdu. Možno nie je až taký zlý. Možno by som ho mohla spoznať trochu viac. "Asi máš pravdu. Ospravedlním sa jej potom." po krátkom premýšľaní som povedala. Sladko sa usmial. Ani som si nevšimla, že má taký pekný úsmev. "Odkiaľ vieš, že mám ten dezert najradšej?" nedalo mi sa opýtať. No potom mi to došlo. Mama. Určite to bola ona. To mi aj povedal. "Čo keby som vybavil aby sme niekam šli?" navrhol Adam. "Vážne?" nadšene som vyhŕkla. Prikývol s úsmevom a šiel za mojou mamou. Nadšene som čakala. Po chvíli prišiel s tým,že to vybavil. Netrvalo mu to dlho. Asi ho ma mama fakt rada. Vyrazili sme vonku. Prešli sme sa okolo rieky, jazera. Rozprávali sme sa vážne o hocičom. Dokonca tam padla reč aj o sestre. Aspoň nachvíľu mi pomohol zabudnúť  na zlé veci. "Ukážem ti jedno miesto." povedal Adam a zaviedol ma na veľmi pekné miesto s fontánou a veľmi veľa kvetmi. Voňalo tam po nich nádherne.  Žijem tu tak dlho a nikdy som na tomto mieste nebola. "Tak. Čo povieš?" opýtal sa. Nevedela som ako mám reagovať až nakoniec som povedala: " wau.."
Usmial sa a došlo mu z môjho pohľadu ,že sa mi tu páči.  Sadli sme si na lavičku. "Je to tu vážne krásne." priznala som. "Ako ty." snažil sa mi zalichotiť. Usmiala som sa a zacítila som ako som sa začervenala. Chvíľu sme sa na seba pozerali. No v tom sa ku mne začal pomaly približovať. Už som vedela čo následuje. No nechala som sa. Možno by to bolo fajn. Možno by ma mohol urobiť šťastnou. Zacítila som už len teplo jeho pier.

Taak po strašne ale strašne dlhej dobre je tu nová časť . Dúfam že sa vám bude páčiť. :)
- Vaša Katherine