Šialená výprava (PREBIEHA ÚPRAVA)

Začíname

"CCCrrrn....." Neúprosne zvonil môj budík, po pár sekundách som vystrčila ruku z pod periny a tresla po ňom päsťou. Vzápätí na to na mňa z dola zakričala mama "Emíria, vstávaj a poď sa naraňajkovať." Namiesto toho, aby som sa zdvihla a išla, som ruku zastrčila naspäť pod perinu a zaspala.

Po 15-tich minútach.

Dvere do mojej izby sa rozleteli a do miestnosti vošla príšera s varechou v podobe mojej matky. Ako na povel vyletím z postele a poviem "Prepáč, mami, trochu som zaspala..." Ani som to nestihla dopovedať, a dá mi varechou po hlave a povie "To mi je jedno, vieš veľmi dobre, že nenávidím, keď nevstávaš načas, potom si nervózna a húkaš že nič nestíhaš." Mama si založila ruky na prsiach a čakala, čo poviem. Po chvíli zo mňa vyšlo "To nie je tak úplne pravda, síce nestíham, ale..." Radšej som si zahryzla do jazyka, keď som videla jej naštvaný výraz, a radšej rýchlo dodala "Ved už vstávam." S týmito slovami som okolo nej opatrne prešla, vyšla som z izby a prešla dolu schodmi do kuchyne.

Po tom, ako sa moja mama rozviedla, je na všetko sama a má toho veľa, hlavne so mnou v škole sa mi veľmi nedarí a učitelia sa neustále sťažujú, že nič nerobím a nedávam na hodinách pozor. Je to nefér, radšej by som žila v inom svete, vo svete plnom záhad, magických bytostí a zázrakov, čo i len na jeden deň, stalo by to za to.

Po mojej úvahe som si sadla pred stôl, kde na mňa čakali na tanieri džemové palacinky, ktoré som bez mihnutia zjedla.

Po jedle som išla do svojej izby, ktorá je spojená aj s vlastnou kúpeľňou, kde som sa dala do poriadku, prezliekla som sa, a hlavne na pravé ucho som si dala môj vyrobený šperk. Vyrobený som ho, keď mi bolo 10, od tej doby ho nosím stále, dáva mi pocit šťastia a toho, že dokážem všetko, čo chcem, keď sa budem snažiť. Potom som si na chrbát vyhodila tašku a z nočného stolíka zobrala mobil, na ktorý som sa aj pozrela. "Do hája, 7:15 nestíham." Rýchlosťou blesku som zbehla po schodoch, rozlúčila som sa s mamou a vbehla hlavnými dverami von a bežala na autobus.

Samozrejme, ten som nestihla, a tak som išla pešo. Cestou som zavolala svojej najlepšej a tiež jedinej kamarátke.

Poznali sme sa v 7. triede, keď som k nim nastúpila na školu. Z Eariel sme si hneď padli do oka, a tiež bola milovníčka Hobbita. Bolo to niečo úžasné, obe sme sa stali veľmi dobrými kamarátkami, dokonca máme aj spoločný úkryt, nazývame ho "Hobbiti Elfovia". Prečo hobiti? Pripomína nám hobitiu noru a elfovia, lebo sme sa tak dohodli. Je to veľmi úžasné miesto, priestranne a útulné, ako majú hobiti. Okrem toho tam môžeme byť slobodné a robiť, čo chceme, a nikto na nás nekričí a neposmieva sa. Je to také naše kúzelné útočisko, ale cesta tam je nebezpečná a dlhá, ale vyplatí sa to, milujem to tam. Ale, keby som mala možnosť ísť do toho magického sveta, inde by som ani sekundu neváhala a išla by som tam.

Z rozmýšľania ma vytrhlo zvonenie  mojej kamarátky Eariel. Viem, zvláštne meno, ale ani moje meno nieje úplne v pohode.

Eariel: "Haló, počuješ ma, kde do hája si?? Učiteľka sa na teba vypytovala, tak som jej povedala, že ti ušiel autobus. Kde si?"

Emiria: "Momentálne ďaleko, ale na druhú hodinu to už bohužiaľ stíham, ďakujem, že si ma ospravedlnila. Si naj."

Eariel "V pohode. Inak nechceš ísť dneska poobede do našej skrýše?"

Emiria "Jasne, a čo tam budeme robiť?"

Eariel "Napadlo mi, že by sme mohli opäť skúsiť vyvolať Gandalfa, čo ty na to?" Áno, naozaj sme skúšali vyvolať Gandalfa a skoro sme to tam celé podpálili.

Emiria "Si sa zbláznila minule, to tam skoro zhorelo."

Eariel "Ale no tak, sľubujem, že tentokrát dám pozor, sľubujem, no tak prosím."