,,Pán profesor!!"

Za dverami kabinetu*2

Študenti sa nepokojne zavrteli a mnohí z nich sa snažili byť čo najviac neviditeľní. Pod jastrabím pohľadom profesora Novaka sa im to však moc nedarilo. Už hneď na začiatku hodiny im bolo jasné, že dnes je niečo inak ( v horšom slova zmysle).  Namiesto bežného príjemného pozdravu, nasupene zavrčal, že dnes skúša a tresol svojimi vecami o katedru. Všetci sa napružili a zostali zarazení šokom. Pochitil ich strach. Z tváre profesora stršali blesky a hnev. Vyzeral ako stelesnenie pomsty a podľa jeho slov usúdili, že si ju chystá vybiť na nich.
  Všetkým bežala hlavou jediná otázka. Čo sa stalo s ich miernym a v podstate dobrosrdečným učiteľom?

  V druhom krídle školy, žiaci na hodine s pánom Winchestrom prežívali podobnú situáciú. Dean nebol priamo nahnevaný ako Cas,  no bol podráždený a frustrovaný. Bol nepozorný, bezprízorný a jeho blbú náladu si odnášali študenti. A za to všetko mohol Cas.  Teda vlastne Dean. Nie! Cas. Či?
  Dean si zložil hlavu do dlaní a až bolestivo vzdychol ako sa snažil prísť na to čo sa vlastne stalo. Nejaký študent pred tabulou sa mu snažil vysvetliť poľnohospodárstvo Číny, ale pri pohľade na zamrečené profesora začal habkať a koktať. Zlakol sa, že povedal nejakú blbosť. Chudák.
  Dean, nevšímajú si blakotanie študenta, si v hlave prehrával udalosti včerajšej noci a dnešného rána. Nedokázal prísť  na to čo sa vlastne stalo, či vlastne nestalo.
  Prišiel včera trochu neskoršie kvôli špeciálnemu tréningu s futbalovým družstvom. Bol unavený ako pes a chcelo sa hrozne spať. Zamrlam pozdrav a rovno zamieril do postele. Ani si poriadne nevšimol zapálených sviečok po celom byte a podmanivej hudby v pozadí. Mysľou bol už zakutraný v teplej perine a tak skoro vrazil do Casa. Casa oblečeného akoby práve vyšiel zo strip clubu. Deanovi chvíľu trvalo zaostriť na Casovo oblečenie (teda ak sa to dalo nazvať oblečením). Casove nohy obopínali tesné, čierne, kožené nohavice. Mal na nich rozopnuty gombík a boli stiahnute tak aby bol vidieť pás táng. Na hrudi mal tesný top, ktorý sa končil vybíjaným obojkom na krku. Na rukách mal kožene rukavice bez prstov a jeho obvykle strapaté vlasy boli ešte strapatejšie. Jeho modré oči žiarili a vyzeral ako chodiaci hriech.
  Nanešťastie Dean bol naozaj uťahaný ako kôň, čiže bol k ničomu. Podišiel ku Casovi, dal mu lahký bozk na pery a ospravedlňujúco sa naňho pozrel.
  ,,Prepáč, Cas. Dnes nič nebude. Už som z toho celý unavený.Aj keď vyzeráž ako vyzeráš, ledva sa držím na nohách. Už nevládzem. Prepáč, naozaj ma to mrzí." A už skoro zavretými očami obišiel Casa, ktorý vyzeral akoby mu niekto vylial kýbel studenej vody na hlavu. Dean sa vyzliekol do trenok, vynechal sprchu a zaľahol. Jeho ustatý mozog z posledných síl zaregistroval zhrozený, neveriaci výkrik: ,,To nemyslíš vážne?!!!"
  Na druhý deň sa Dean zobudil na veľký treskot. Cas búchal so všetkým čím mohol a robil čo najväčší hluk.
,,Bože! Šibe mu?" Zahuhlal Dean do vankúša. Nasledoval obrovský tresk dverami až sa Dean prikrčil. S kyslým výrazom na tvári si uvedomil, že sa niečo stalo.
Opatrne vyliezol z postele a pobral sa do sprchy. Dúfal, že kým víde, sa Cas upokojí. Nestalo. Hneď ako vošiel do obývačky si všimol, že na gauči je poskladaná perina a vankúš.   Cas spal v noci na gauči?, začudoval sa Dean. Ako tak skúmal okolie z kuchyne vyšiel Cas a vyzeral, že je pripravený zabíjať. Mal úplne vyrovnanú chôdzu a kamenný výraz. Avšak boli to jeho oči, ktoré boli plné jeho pravých emócií. Hnev a bolesť. Deanovi sa stiahlo hrdlo. Niečo sa stalo.
  ,, Po včerajších udalostiach som sa rozhodol, že dnes prespím u Gabriela. Vieš tiež sa ledva držím na nohách a aj keď ma to mrzí, dnes nič nebude." Mrazivým hlasom prehovoril Castiel. Mal vyrovnaný hlas, ktorý sa mu však na konci trochu zlomil, čo sa hneď snažil zakryť hrdým vystretím ramien a chladným pohľadom. Zabodával svôj zrak do Deana, ktorému sa rozšírili oči.
  ,,Čo? Čo do pekla..ešte raz?"
,,Počul si.", Odvedil stroho Cas.
  ,,To nedáva zmysel Castiel! O čom to tu hovoríš, sakra!!" Dean už kričal, no nedokázal sa zastaviť.
,,Nemienim sa s tebou už o tom baviť. Včera si sa vyjadril dosť jasne. Vidíme sa v škole.", S tým sa otočil a zmizol skôr, než Dean stihol zareagovať. Na celý byt zareval.
,,To malo čo znamenať?!!!!!!"
Dean tam stál ako obarený, nevediac čo sa stalo a prečo. Vôbec mu to nedochádzalo.
  A rovnako bol na tom aj teraz, keď mal venovať pozornosť odpovedajúcemu študentovi, ale nedokázal to. Jeho myseľ zamestnával Cas. Ako inak.
  Už z čistého zúfalstva toho študenta posadil a dal mu dvojku. Nevedel síce o čom hovoril, ale nechcel riskovať, že mu dá príliž dobrú známku (jeho učiteľská česť by to nedovolila). Vzápätí na to vyhlásil samostatnú prácu aby sa ďalej nemusel zapodievať žiakmi a ich zvedavými pohladmi. Prehrabol si vlasy a zadíval sa von z oknom. Ako tak premýšľal niečo ho trklo. Rýchlo schmatol kalendár a zadíval sa na dátumy. Keď si uvedomil aký bol včera deň, mal sa chuť rozrevať. Úplne zabudol. Odhodil kalendár a skryl si tvár v dlaniach a znovu si prehrával včerajšie udalosti, no už vo svetle nových skutočností. Bóóže, on to teda posral!
Dean vyskočil zo stoličky akoby ho strelili. Žiaci prekvapene zdvihli hlavu a čakali čo bude nasledovať.
  ,,Do konca hodiny máte samoštúdium. Nehulákajte a nerobte bordel. Rozumiete? Ak budú nejaké sťažnosti oplatím vám to." A s tým vybehol z triedy akoby mu horelo za pätami. Žiaci zostali zarazene sedieť,  nevediac čo sa stalo. Prekvapene po sebe pozerali, ale nikto sa neodvážil na adresu profesora Winchestra niečo povedať a trvalo ešte niekoľko dlhých sekúnd, kým sa odvážili vôbec pohnúť.

  Dean prudko roztvoril dvere od Casovej triedy, v ktorej bolo hlboké, mŕtve ticho. Dean videl na tvárach študentov čistý strach a postupnú nádej, že ich Dean zachráni.
  ,,Castieli, stala sa neodkladná záležitosť. Nad naším kabinetom prasklo potrubie. Všetko je pod vodou. Musíš...musíme..poď prosím so mnou.", Dean vedel, že je to chabá a veľmi ľahko prehliadnutelná výhovorka, no dúfal, že znel dosť zúfalo aby s ním Cas išiel. A on bol veľmi zúfalý.
Cas naňho chvíľu poškuloval, no nakoniec odložil učebnicu, zadal žiakom prácu a bez jediného slova Deanovi vykráčal z triedy smerom k  ich kabinetu. Dean si spoločne so študentmi vydýchol, keď Cas opustil triedu. Dean pokýval študentom, zavrel za sebou dvere a nasledoval Casa plný odhodlania všetko napraviť. Dobehol Casa tesne pred kabinetom. Cas už otváral dvere, keď ho vtom Dean stiskol a zatlačil dovnútra. Cas celý prekvapený zabudol zareagovať, zatiaľ čo Dean za nimi rýchlo zamkol dvere.
  ,,Žiadna voda tu nie je.", Zamrlam Cas. Dean sa najprv začudovane zamračil a potom mu to došlo.
  ,,Nie Cas, žiadna voda tu nie je, ale som tu ja potrebujeme sa porozprávať. Potrebujem...potrebujem ti niečo povedať."
  ,,To nie jepotrebné. Včera si toho po.."
,,Nechaj ma hovoriť Castieli!", Skočil mu do toho Dean.
,,Včera som mal ťažký deň a keď som prišiel domov už som skoro nevidel ako sa mi chcelo spať.", pozrel na Casa, ktorý mal doširoka otvorené oči a pokračoval:,, A vôbec mi nedošlo, že máme výročie. Úplne som na to zabudol. Priznávam to a strašne ma to mrzí. Vypadlo mi to a tie veci čo som povedal...neboli k nám..AchhBože... patrili k dňu, ktorý som mal. Chápeš?" , Všetko to zo seba vychrlil až lapal po dychu a dúfal, modlil sa za to aby mu Cas porozumel. Ten tam však stál ako vytesaný z kameňa. Na tvári mal užasnutý výraz, no inak nič.
  ,,Castieli prosím povec niečo. Prosím, mňa to tak strašne mrzí. Prosím neodchádzaj odo mňa. Viem, že som to posral, no ja ťa prosím neopúšťaj ma. Či už na jednu noc alebo navždy." Dean chytil Casa za ramená a prosebnícky sklonil hlavu.
,,Rozumieš? Nezvládol by som, keby si odišiel. Ja ..ja..ja ťa milujem."   To bolo prvýkrát kedy to povedal nahlas. Stál tam so sklonenou hlavou sekundy, možno minúty a ani si neuvedomil, že zadržiava dych kým Cas prehovoril.
 
,,Ak niekomu hovoríš, že ho miluješ, pozeraj sa mu do očí."  Dean pomaly zdvyhol hlavu.
,,Milujem ťa Castieli." Chcel k tomu povedať ešte niečo básnické, čo by jeho slová podtrhlo, no nič ho nenapadlo a bolo to aj tak jedno. Cas ho zrazu prudko pobozkal. Bol to naliehavý a silný bozk. Majetnícky. Definitívny. Plný emócí. Deanovi sa až kolená podlomili a musel sa chrbtom oprieť o dvere. Pootvoril pery Casovmu dobyvačnému jazyku a v ústach mu vybuchol tanec vášní. Mal pocit, že len z toho bozku sa urobí. Cas však ukončil ich spojenie a spoločne lapali po dychu.
  ,,Myslel som, že ma chceš opustiť. Že si už zo mňa unavený. Ja..ja viem, že som konal možno prehnane a nenechal si veci vysvetliť a tiež ma to veľmi mrzí. Choval som sa ako idiot, no bál som sa. Bál som sa, že uvidíš aký som zraniteľný a zúfalý pri myšlienke, že ťa stratím. Ja som myslel.."
  ,,Šššššš, Casi to je dobré. Obaja sme boli idioti." Opäť ho prerušil Dean.
,,Idioti, blázni.  A vieš čo? Ja ním stále som. Som blázon do teba." Dôverne prehovoril ku Casovi a sklonil sa k nemu tak, že sa opierali čelami. Casovi sa v očiach zaleskli slzy a privinul sa k Deanovmu telu. Chceli si toho toľko povedať, no slová neprichádzali. Stáli tam a hľadeli si do očí a konečne sa v nich rozlial pokoj z uzmierenia. Konečne si vydýchli šťastím.
Ešte chvíľu tak zotrvali, keď Dean zamrmlal:,, Myslíš, že by si si ešte dneska večer mohol obliecť to čo včera? Nemal som príležitosť ich z teba stiahnuť zubami vieš?"
Cas sa hlasno rozosmial nad Deanovými šteňacími očami  a prikývol.

  Na druhý deň sa žiaci pýtali ako je na tom ich kabinet  a ani jeden z nich nevedel odpovedať bez ľahkého začervenania líc a potutelných úsmevou.

#táto kapitola je najmä o Deanových a Casových citoch a všetko to napätie, stres a hnev bude mať dohru v ďalšej časti;)
Teraz by som sa hlavne  chcela opýtať, čo si o tomto celom myslíte, ako sa vám moje destiel príbehy páčia a či by ste chceli aj ďalšie pokračovania.:)#
                                      nezmar