,,Pán profesor!!"

You are my choice

Dean nervózne pozeral na Castiela pred sebou, ktorý si práve objednával jedlo. Zobral ho na večeru do novej luxusnej reštaurácie v meste. Chcel ho pôvodne zobrať ho reštaurácie Roadhouse kam spolu často chodili, no rozhodol sa že pre dnešný večer to chce niečo špeciálne. Tak špeciálne, že už len pri pohľade na cenník minerálok jeho peňaženka zaskučala, ale rozhodol si to nevšímať a snažiť sa užiť si večer na maximum.

Keď prišli, čašník ich usadil za stôl pre dvoch pri okne s výhľadom na mesto. Bolo už spomenuté, že okno bolo od zeme po strop pozdĺž celej reštaurácie a boli na dvadsiatom-prvom poschodí? Jedine pohľad na rozžiarené oči Castiela mu bránili v tom, aby ho schmatol za ruku a na päte sa s ním otočil preč. Nenávidel výšky. Nenávidel lietanie lietadlom a výšky. Mal z nich panický strach. Bál sa, že spadne. Bolo úplne jedno, že vedel, že je v budove s pevnou konštrukciou. Čo keby prišlo zemetrasenie? Vrazilo do nich lietadlo, či sa spustil hurikán? Áno vedel, že jeho myslenie je paranoidné a banálne, no nevedel si pomôcť. Plus jeho nervozitu a neistotu samozrejme spôsoboval aj fakt, že v náprsnom vrecku má krabičku, ktorá mu pravdepodobne zmení celý život.

Snažiac sa ignorovať nevoľnosť, ktorá ho zaplavovala sa pustil s Casom do konverzácie. Po chvíľke mu došlo, že sa párkrát zakoktal, a že habká. Okamžite zmĺkol a Cas sa mu ticho zasmial.

,,Si v poriadku?" Opýtal sa ho s vráskou medzi obočím. ,,Hej, v pohode. Všetko je absolútne v pohode." Horlivo prikyvoval, načo sa Cas zasmial už nahlas. Po jeho smiechu sa Dean konečne trochu uvoľnil a zvyšok večera už prebehol v príjemnej atmosfére. Jedlo bolo dobré (veď za tú cenu aby nebolo!) a v pozadí bol huslista, ktorý zaplňoval miestnosť krásnou, ba romantickou hudbou. Castiel bol šťastný a všetko bolo perfektné. Ale aj keď bolo všetko dokonalé nevedel sa odhodlať k tomu, na čo sa celý večer chystal. Po dojedení a príjemnom posedení nad vínkom sa pobrali preč. Dean strčil čašníkovi kreditku bez toho aby sa vôbec pozrel na účet. Načo si kaziť pekný večer?

,,Bolo to úžasné Deane. Naozaj! Ďakujem, že si ma tam zobral." Radostne hovoril Castiel cestou k Impale. Dean sa iba usmieval, ale nič nehovoril. Od pôvodného plánu sa už dávno odklonil a už ani nebol v tej nechutne vysokej budove, čiže dokázal jasnejšie myslieť. V duchu sa rozhodol, že tomu dá volný priebeh. Nasadli do auta a Dean sa okamžite naklonil k jeho modookej láske a rýchlo ho pobozkal. Odtiahol sa skôr, než Cas stihol vôbec zareagovať, naštartoval a plnou rýchlosťou vyrazil. Sprvu sa ho Cas skúšal pýtať, čo sa stalo a kam ešte idú, ale Dean sa naňho pozrel, vzal do ruky jeho dlaň a pritisol si ju k ústam, zatiaľ čo stáli na semafore.

,,Dôveruj mi, anjel."

Nič viac nepovedal a Cas sa už ani nepýtal. Až o dobrých 40 minút zastali za mestom uprostred ničoho. V diaľke sa črtvali obrysy mesta, no podstatnejšie boli jasné hviezdy na oblohe, na ktoré sa Cas zahľadel hneď ako vystúpil.

,,Deane, čo tu.." Nedohovoril, lebo Dean si pred neho kľakol. Dopadalo naňho svetlo predných reflektorov a dávalo zvláštny jas jeho zeleným očiam. Siahol do náprsného vrecka svojho saka a niečo malé odtiaľ vytiahol

,,Castiel Novak, strávil som asi stovku hodín premýšľaním ako sa ťa správne opýtať. Mal som pripravených desiatky možností, ktoré som ti chcel položiť počas večere. Ale vieš čo? Stačí mi iba jedna otázka tu a teraz. Vezmeš si ma?" a otvoril saténovú krabičku vo svojich dlaniach. Cas iba otvoril ústa a roztvoril oči. Neveriaco hľadel na krásny prsteň v Deanových dlaniach a duchu mu dochádzal jeho význam. ,,Casi, si láska môjho života. Nedokážem si predstaviť, že by som sa ráno zobudil a ty by si nebol po mojom boku. Milujem ťa. Milujem z celého srdca a ešte viac. Si moje všetko."

Posledné slová hovoril o niečo tichšie zato vrúcnejšie. Cas pokrútil hlavou a vrhol sa naňho. Objal ho okolo krku a zvalil ich tak oboch na zem. Šťastne ho pobozkal na ústa. A znovu. A znovu. Medzi každým bozkom so slzami šťastia v očiach hovoril, :,,Áno! Áno! Áno!" Spoločne sa pevne objali a dlho, vášnivo sa pobozkali.

,,Takže si ma teda vezmeš?" Povedal s neskrývanou radosťou Dean, keď sa od seba odtiahli. ,,Samozrejme!" Rázne povedal Cas a obaja sa zasmiali. Dean vzal do dlane jeho ľavú ruku a na prstenník mu navliekol prsteň, ktorý mu kúpil. Odľahlo mu, keď Casovi padol ako uliaty. Ten vystrel prsty a v žiare auta a svite hviezd si ho prezrel. Bol nádherný. Jednoduchý a zároveň honosný. Obrúčka bola z bieleho zlata a uprostred bol zasadený tmavý zafír. Keď sa prizrel bližšie, zistil, že okolo drahokamu sú jemne vyryté pierka. Dean si všimol na čo hladí a prehovoril.

Ako symbol krídel. Lebo ty si môj anjel. Pozri vnútornú stranu." Navrhol mu. Fakt, že má anjelský prsteň ho dostal, no nápis vnútri mal podobne silný účinok na jeho emočnú stránku.

We do have choices. You are mine. Always

Castiel sa nedokázal zmohnúť na slovo a z očí sa mu začali valiť veľké slzy šťastia. Muža svojho života chytil za tvár a pritiahol k bozku a do toho bozku dal všetku svoju lásku. Deanovi sa až zakrútila hlava a aj on mal oči lesklé. Cas sa odtiahol a prehovoril hlbokým hlasom.

,,A ty si moja voľba. Vždy a navždy. Milujem ťa."

A tak si za jasnej noci plnej trblietavých hviezd povedal Dean a Castiel svoje áno a už sa nemohli dočkať kedy si to zopakujú pred oltárom.

Leto sa oficiálne skončilo (už som ho dnes ráno v natrieskanom trolejbuse cestou do školy oplakala :) a som tu späť s novou časťou príbehu. Uvažujem že napíšem ešte pár kapitol a potom to zavŕšim ich veľkým dňom. Uvidíme.. Každopádne všetkým študentom prajem veľa šťastia v škole. Neviem ako vy, ale ja ho budem potrebovať!! :D